Sestry - Sestry

„Som zvedavá, kto bude nový profesor na obranu proti čiernej mágii – Kajmanová po minulom roku už určite učiť nebude,“ povedala Ema a pozrela na mňa. „Dúfam, že to bude nejaký sexoš...“ „Čo?“ vytrhla som sa zo zamyslenia. „Vravela si niečo?“ „Borka, Ty ma vôbec nepočúvaš. Hovorila som, že by nás obranu proti čiernej mágii mohol učiť niekto mladý, pekný. Nad čím zase rozmýšľaš?“ „ Nad Renatou, kedy ju už pustia z tej nemocnice.“ „Dúfam, že už čoskoro,“ ozvala sa Karin. „Už mi tu chýba...“
„A myslíte, že... no to... bude v poriadku? Predsa len, ked niekoho pohryzie vlkolak, ostávajú mu nejaké následky...“ povedala Ema váhavo. „Neboj sa, ona to zvládne, a ked to zvládne ona, musíme to spolu s ňou zvládnuť aj my.“ odpovedala Karin mierne nahnevane. „Ale teraz už poďte do tej jedálne, o päť minút sa začína slávnostná večera,“ pokračovala už pokojnejšie, a pozrela na mňa.
Ema hodila ešte jeden rýchly pohľad do zrkadla, prebehla si bujné vlasy, potom nad nimi hodila rukou a vybrala sa čo najrýchlejšie do jedálne.
My s Karin sme sa pomaly sunuli za ňou. Ako naschvál, pred klubovňou sme stretli Draca Malfoya...
Celých šesť rokov si z nás robil srandu, robil nám zle, tak som už len v napätí čakala, čo zasa urobí teraz. Na moje prekvapenie sa na nás len pozrel, a išiel ďalej. Začudovane som sa pozrela na Karin, no ten pohľad mi spôsobil iba ďalší šok. Na tvári mala totiž výraz smútku, očakávania a mierne aj radosti.
„Čo Ti je?“ opýtala som sa rýchlo, no moja otázka zanikla v hluku asi tisícky ľudí vo veľkej sieni, do ktorej sme práve otvorili dvere. Pomyslela som si, že moje otázky na Karin nechám radšej na neskôr, teraz je hlavné nájsť náš triedny stôl.
Rozhliadala som sa po jedálni, až som na druhom konci zbadala Tomáša Drobného. Aha, fajn, tam sme, pomyslela som si, chytila Karin za ruku a predierali sme sa cez množstvo ľudí až ku stolu sexty... „Ahojte,“ pozdravili sme s Karin naraz. „Čau,“ odpovedali nám naši spolužiaci.
Našli sme si miesta vedľa Emy a Magdy, a v momente, ked sme odsúvali stoličky, ozval sa zvučný hlas profesorky Mec - gonagallovej. „Ticho, poprosím,“ povedala nahlas. Celá jedáleň sa ako mihnutím čarovného prútika utíšila. „Ďakujem,“ usmiala sa. „Vítam Vás tu po prázdninách, som rada, že ste až na pár výnimiek všetci zdraví a v poriadku,“ pri týchto slovách zamierila pohľadom k nášmu stolu. „Renata,“ zašeptala Karin, na čo som ja prikývla. Mc-gonagallová pokračovala. „Dúfam, že tento rok sa opäť niečo nové dozvieme, spoznáme nové horizonty a možnosti.“ odmlčala sa a pohľadom prebehla sien.
„No ale teraz k novinkám. Ako iste viete, pani profesorka Karvašová sa po vlaňajšom vyčerpávajúcom súboji s lordom Voldemortom rozhodla skončiť s učením a ostať na dôchodku. Preto som veľmi rada, že medzi nami môžem privítať nového profesora na obranu proti čiernej mágii – Viktorína Sécha,“ pri tých slovách sa pozrela na človeka po svojej ľavici, ktorého som si dovtedy vôbec nevšimla.
Bol extrémne chudý, nie veľmi vysoký, s takmer dohola vyholenou hlavou. Mal okuliare s hrubým čiernym rámom a bol oblečený vo voľnej košeli a svetri, ktorý vyzeral, akoby ešte pamätal druhú svetovú vojnu.
Ema pri pohľade naňho len prevrátila očami, ostatne, ako drvivá väčšina dievčat v miestnosti. Odkiaľsi odzadu sa ozval sklamaný vzdych. Mec - gonagallová sa tvárila, akoby si to nebola všimla, a pokračovala ďalej. „Dúfam, že s pánom Séchom budete vychádzať dobre. No teraz už dosť mojich rečí, poďme jesť. Dobrú chuť.“
Ako náhle to dopovedala, na stoloch sa objavili misy plné rôznych dobrôt, na ktorých si dali škriatkovia dnes večer obzvlášť záležať – rôzne druhy mäsa, príloh, zeleniny, múčnikov a tak ďalej. Všetci si začali naberať, takže ticho, ktoré bolo pri slovách Mc-gonagallovej razom zmizlo.
„Ako ste sa mali cez prázdniny?“ opýtala sa Magda. Prvá sa ozvala Ema „Super, bola som v tábore, a páčil sa mi tam jeden chalan, a myslím že aj ja jemu...“ pri týchto slovách sme sa ako na povel všetky rozosmiali
„Iste, Ema, to už poznáme.“ prerušila ju Kika „Ja som bola v Anglicku na dva týždne u sestry a inak doma“ povedala. „ My sme boli u nás na chate, aj s Karin a Renatou, až kým sa... to nestalo“ pridala som sa. „Hej, potom sme boli už len doma, chodievali sme za Renatou do nemocnice,“ doplnila ma Karin. „Chúďatko,“ povzdychla si Kika. „To teraz znamená, že bude vlkolak?“ „Hej, bohužiaľ,“ ozval sa za nami hrubý mužský hlas „Pán profesor Lupin, dobrý večer.“ Bol to náš profesor čarovania, Renatin najobľúbenejší. A ešte k tomu, bol to tiež vlkolak.
„Bude to pre ňu dosť ťažké, i bolestivé... Hlavne tie premeny. Asi by potom mala ísť za profesorom Snapeom, aby jej dal ten elixír, čo pijem aj ja... No, ale veď ja za ňou ešte pôjdem, ked príde. Zatiaľ dovidenia.“ „Dovidenia,“ odzdravili sme, a ja som sa rozhliadla okolo seba. Vyzeralo to, akoby všetci už dojedli, a pomaly sa trúsili von z jedálne smerom ku klubovniam svojich fakúlt. Ked som sa pohľadom vrátila k nášmu stolu, všimla som si, že aj naše baby už dojedli, a tak sme sa postavili, rozlúčili sme sa s zvyškom triedy, ktorý ešte niečo horlivo rozoberal a odišli sme.
Ako sme vychádzali z dverí, všimla som si, že za nami išiel ten nový profesor. Konečne som mala šancu pozrieť si ho zblízka. Vyzeral dosť mlado, akoby ani nebol učiteľ, ale študent. Ked som sa mu pozrela do tváre, mal tam smutný, ba prestrašený výraz, akoby najradšej zutekal...Asi si všimol, že ho niekto pozoruje, lebo zrazu zdvihol pohľad, pozrel na mňa, nakoniec sa trocha usmial a otočil sa...
To už sme boli z jedálne vonku a Ema začala „Nejdeme ešte na chvíľu von? Tak skoro sa tam už nedostaneme. „Mne sa veľmi nechce, idem radšej hore. No Vy kľudne choďte.“ povedala som. „Ja idem tiež, aj tak sa s chcem s Tebou o niečom porozprávať,“ otočila sa na mňa Karin. „Dobre, majte sa teda,“ opustili nás, a vyšli cez veľkú vchodovú bránu do lúčov zapadajúceho slnka.
My s Karin sme pokračovali po tmavej a chladnej chodbe až ku schodom do našej klubovne. Až po portrét Tučnej panej sme boli ticho, tam sme zahlásili heslo – organická chémia - a boli sme vnútri. Ako náhle sa obraz za nami zatiahol, Karin si sadla na kreslo pri krbe, pozrela na mňa a smutným hlasom povedala „Borka, ja som sa asi zaľúbila“ „A to je ten dôvod, prečo si taká smutná? Veď to je dobré, mala by si byť šťastná...“ prekvapene som odpovedala, no Karin ma prerušila „Ale ešte nevieš do koho... to je to zlé“ „No tak, kto to je?“ „Draco Malfoy“
„Ten?!?“ vyhŕkla som mimovoľne. „Karin, si si istá?“ „Neviem myslím, že hej. No teraz neviem, čo mám robiť. Ja... toto som nečakala. Naozaj. A je to iné, ako doteraz. Až teraz mám pocit, že som skutočne zamilovaná. Doteraz, aj ked sa mi pár ludí už páčilo, nebola som zaľúbená. Asi... No, idem do izby, chcem byť chvíľu sama, možno... No ale nič“ „Dobre, ako chceš.“ sadla som si aj ja. „Ja budem tu, ešte dočítam tu knihu...“
Karin zmizla na schodisku do izieb a mňa nechala samú s hlavou plnou myšlienok. Toto som naozaj nečakala, a to som mala v hlave množstvo scenárov, čo môže s Karin byť. Ale, to že sa jej páči Draco, bolo niečo, na čo som nemyslela ani v tom najhoršom sne. Ale láska je láska...
Hlavne že zo mňa si robila srandu, ked som jej povedala, že mám rada Snapea... Ale ten je aspoň na našej strane, čo sa o Dracovi povedať nedá. Ale kde je vlastne Snape? Na večeri nebol, to som si istá, lebo jeho čierne vlasy a habit sa nedali len tak ľahko prehliadnuť... Možno to má niečo spoločné s Voldemortom, ale čo?
Zo zamyslenia ma vytrhli decká, čo sa pomaly trúsili do klubovne. Medzi nimi som zbadala aj naše baby, ktoré sa už vrátili zvonka, a tak som knihu, ktorú som ani neotvorila, položila naspäť na stôl a išla som pomalým krokom k nim.
„Tak čo, ako bolo vonku?“ opýtala som sa „Super, je ešte príjemne teplo, takže... Čo môže byť lepšie?“ usmiala sa Magda. „No teraz už pôjdem rovno do sprchy a do postele...“ „Asi ťa budem nasledovať, som nejako mimo“ povedala som, no vtom mi zapípala správa na mobile... Kto to zase, sakra, je? pomyslela som si. To nebudem mať ani chvíľu pokoj? Namosúrene som prešla naspäť ku stolu, na ktorom som mala mobil... „Kto Ti píše?“ prišla za mnou Ema. „Neviem, počkaj,“ chytila som mobil do ruky a otvorila správu. „Renata“ potešila som sa. „A čo píše?“ „Že príde už zajtra ráno, dnes večer ju pustia z nemocnice. Fajn...“ „To som rada... Inak stretli sme Mec - gonagallovú, dala nám rozvrh. Zajtra máme dvojhodinovku elixírov spolu so Slizolinčanmi,“ „Karin bude mať radosť“ utrúsila som „Čo?“ pozrela na mňa Ema začudovane. „Ale nič, pokračuj“ „No, ďalej veštenie, čarovanie, potom máme pauzu na obed a po obede obranu proti čiernej mágii. Som zvedavá, čo to bude za týpka, ten profesor, ale asi nič moc... No ale čo už...“ povzdychla si Ema a odišla za Kikou, asi rozoberať jej skvelé prázdninové romániky...
Zbadala som Magdu, ako smeruje do kúpeľne, a spomenula som si na svoj úmysel dať si sprchu. Vybehla som si do izby pre šampón, zhrabla som uterák, ktorý ležal na vrchu ešte nevybaleného kufra, vrhla som ešte rýchly pohľad na Karin, ktorá medzičasom zaspala oblečená na posteli, a vyšla som z izby. Na schodoch som sa opäť zamyslela nad tým, kde by mohol byť Snape... Snáď je v poriadku...
„Borka, ideš do sprchy? Aj ja, tak ma prosím počkaj, hneď som tu...“ „Dobre, švihaj“ povedala som Eme. Ked vyšla, zbehli sme dole po schodoch a zahli doľava ku kúpeľniam. Vošli sme, Ema si vybrala sprchu vpravo, ja tú vľavo.
„Ale tieto prázdniny boli naozaj super. Vieš, aký bol Gabriel zlatý?“ ozval sa zrazu Emin hlas, prerušovaný tokom teplej vody „Kto je to Gabriel?“ opýtala som sa nechápavo „No predsa ten chalan z tábora...“ „Aha“
„Je vysoký, svalnatý blondiak s modrými očami... Na zjedenie...“ rozplývala sa Ema, no mne zase myšlienky začali blúdiť k Snapeovi... a na moje prekvapenie aj k tomu novému profesorovi. Akože sa to volá? Viktorín Séche, či tak nejako... Som zvedavá, ako by si rozumel so Severusom, obaja majú v tvári niečo... neviem, ako to nazvať, asi najlepšie je na to slovko tajomné, ale nie je to presne to pravé. No veď zajtra uvidíme, máme s ním hodinu. „... a raz sme dokonca spolu aj tancovali sladák,“ Až teraz som si uvedomila, že Ema stále pokračuje vo svojom monológu.
„Bože, Borka, on je táááák úúúúžasný, prečo len nemám jeho telefónne číslo.“ „Mala si si vypýtať“ „Najprv som nechcela, a potom už nebolo kedy... Teraz by som ho strašne chcela“ Pri týchto slovách som vypla sprchu a zabalila som sa do osúšky. Pomaly som prešla k umývadlu a začala som si čistiť zuby. „Ty ešte stále myslíš na Snaepa?“ prešla Ema na inú tému „Uhm“ prikývla som s plnými ústami vody a pasty. „No, máš to zložité“ uznala Ema, vypla sprchu a tiež zamierila k vedľajšiemu umývadlu.
„Ale keby si videla Gabriela...“ vrátila sa k obľúbenej téme. Našťastie som už skončila svoje hygienické úpravy a tak som z kúpeľne jednoducho odišla s vysvetlením, že sa idem pozrieť na Karin, lebo mi Emine neustále rozprávanie o Gabrielovi poriadne liezlo na nervy. Ako keby som nemala dosť vlastných problémov...
A ešte Karin... a Draco. Ako ju to len mohlo napadnúť? Ju, čo naňho nadávala vždy najviac z našej partie. Síce, od nenávisti je k láske len krôčik. V týchto myšlienkach som sa dostala až do našej izby. Karin ešte stále spala, inak bola prázdna. Pohľad mi padol na nevybalený kufor. Kašlem na to, vybalím ho až zajtra, pomyslela som si a prekročila som ho. Z nočného stolíka som zobrala rozčítanú knihu a ľahla som si do postele... a ani neviem ako som zaspala s knihou - ulovte si svojho vlastného hypogrifa, román tretieho tisícročia- otvorenou na strane 125 v ruke...

„Borka, vstávaj. Už je pol ôsmej, musíme isť na raňajky.“ Karin ma triasla za plece „Čo? Aha, už... idem... hneď.“ „Počkám ťa dole, ok?“ „Fajn, hneď som tam.“
Vykotúľala som sa z postele, vybrala som z kufra moje obľúbené džínsy, k nim tričko, ktoré som si kúpila v lete a začala som sa strojiť na prvý školský deň v šiestom ročníku. Dúfam, že bude aspoň taký dobrý ako minulý. Ten rok stál za to... Teraz je tu ale rok nový, spolu so Snapeom a s tým novým... Viktorínom...
Vtom niekto otvoril dvere na izbe „Renata,“ vykríkla som a rozbehla som sa k nej cez celú izbu. Bola strašne bledá, ešte viac ako zvyčajne, ale inak vyzerala normálne. „Som rada, že ťa vidím,“ povedala, a usmiala sa. „Pod na tie raňajky, lebo nás Karin zabije.“ „Už, ešte mobil. Inak hovorili sme s Lupinom...“ „O čom?“ „O tebe, príde niekedy za tebou... Chce s Tebou hovoriť... o tom... že asi budeš vlkolak.“ „Super, takže o tom už vie celá škola“ nahnevane povedala Renata, vyšla z izby a tresla dverami, že všetky obrazy na stene sa zatriasli. To som nečakala
„Veď Ti predsa chce pomôcť. Aj on, aj my...“ povedala som jej, ked som ju na schodoch dobehla „Ja viem, ale... je to ťažké. Vlastne, ja ani neviem, čo so mnou je... Nikto mi nič nevysvetlil, dokonca ani sestrička v nemocnici...“ „Práve preto by si mala isť za ním. Kto iný Ti to vysvetlí lepšie ako on? No teraz hlavne poď, už sme mali byť na raňajkách“


„Kde trčíte? Borka, akurát si sa tesne minula so Snaepom, asi pred pol minútkou odišiel.“ spustila na nás Karin, ako náhle sme prišli k nášmu stolu a sadli sme si. „Hm, super, ale momentálne som taká hladná, že mi je to jedno. Za koľko nám začínajú elixíry?“ pýtala som sa „O desať minút, takže sa asi veľmi nenaješ“ podpichla ešte naposledy Karin a otočila sa k Magde. Nabrali sme si misku krupičnej kaše, a hltavo sme aj s Renatou začali jesť. Pomedzi sústa horúcej kaše som sa rozhliadala po jedálni a myšlienky mi zase začali blúdiť. Takže Snape je tu... Fajn, aspoň niečo. Mohli by sme dnes začať na elixíroch robiť ten elixír z lotosov... Snape o ňom hovoril ešte pred prázdninami, no nestihli sme ho už urobiť.
Akurát vo chvíli, ked som sa zamýšľala nad tým, na čo by som taký elixír využila, pohľad mi zablúdil k učiteľskému stolu, presnejšie k Séchovi. Vyzeral ešte smutnejšie ako včera. Zaujímalo by prečo...
„Pod, musíme ísť“ štuchla ma Magda do pleca. „Kam zase kukáš?“ pozrela tým smerom kde ja. „Ten nový? Čo, vari neplánuješ zradiť Snapea?“ usmiala sa. „Nie, neboj. Ale fakt pod, lebo nás práve Snape zabije“
Rýchlo sme sa vymotali z davu ludí v sieni a o chvíľu sme už kráčali úzkou, kamennou chodbou k žalárom, kde sme mali mať elixíry. Slizolinčania tam už boli. Karin sa pri pohľade na Malfoyfa zachvela, a radšej sa otočila smerom ku mne. „Je tu zima,“ poznamenala. „Renata, tu máš rozvrh, zabudla som Ti ho dať hore,“ pokračovala. „Uhm, díky... Aký je nový profesor na obranu proti čiernej mágii?“ „Taký... nijaký... dosť o ničom,“ začala Ema, no vzápätí zmĺkla, lebo sme zazreli siluetu Snaepa, blížiaceho sa k nám.
Moje srdce sa divoko rozbúchalo, ostatne ako vždy, ked som ho videla... Bol taký... tažko opísateľný... Dlhé čierne vlasy mu lemovali prísnu tvár... Bolo by zaujímavé ho vidieť smiať sa... Možno až na seba raz Mišo Filípek vyleje horúci kotlík slizu. Nateraz som ale prerušila tok svojich myšlienok, lebo som sa musela posúvať za ostatnými do tmavej miestnosti...
„Sadnite si, a vytiahnite si učebnice“ rozhlahol sa priestorom jeho hlas. Ďalšia vec, čo ma na ňom fascinovala. Bol taký melodický, vôbec nie hlasný, alebo dunivý, skôr naopak... Ale aj tak si dokázal udržať v miestnosti ticho... Nikto sa neopovážil ani ceknúť vždy, ked niečo hovoril. Ani sa nečudujem. „Dnes začneme s novou témou – elixíry z použitím silných prírodných látok. Ako prvý si urobíme lotosových kvetov“ pokračoval a otočil sa k tabuli, na ktorú prútikom vyčaroval pokyny. „Ešte si nič nepíšte... Vie niekto, na čo sa tento elixír používa?“ rozhliadol sa po triede. „Je to jeden z najstarších elixírov,“ nedal nikomu šancu „používali ho už starý Rimania... Je to roztok, ktorý pri správnej konzistencií a príprave funguje ako okamžitý prípravok na získanie lásky toho, koho používateľ miluje. Ale účinkuje iba vtedy, ak je tá láska úprimná a čistá... Inak nemá zmysel...“ odmlčal sa a pozrel smerom ku dverám. „Dobre, tu máte pokyny“ povedal po chvíli a ukázal prútikom na tabulu. „Máte na to hodinu čas. Ak nebude niekomu niečo jasné, príde za mnou a opýta sa ma. Tak ako vždy, nestrpím nijaké vykrikovanie, či hluk v učebni. Môžete začať.“ povedal a sadol si za katedru. Jeho čierny plášť mu prevísal cez stoličku, no on si to nevšímal...
Vyzeral, akoby nad niečím rozmýšľal. Občas mu myklo viečkom na pravom oku, no inak sedel meravo a bez pohybu... Na čo myslí? začalo mi vŕtať v hlave pri vyberaní prísad zo skrinky pod stolom... Asi na niečo smutné, lebo jeho i tak dosť zachmúrená tvár vyzerala ešte horšie ako zvyčajne. Vtom zdvihol zrak a všimol si, že ho uprene pozorujem.
„Slečna Slobodová, nie je Vám niečo jasné? Chcete sa niečo opýtať?“ prebodol ma pohľadom. „Nie, pán profesor“ vrátila som sa rýchlo, celá červená, k danej práci. Samozrejme, Renata s Karin, ktoré so mnou sedeli v lavici, sa skoro zadusili od potláčaného smiechu... Odvrátila som sa od nich a začala som sa konečne sústrediť na krájanie lotosu, podľa Snapových pokynov najdôležitejšej časti elixíru.
Ani som si neuvedomila, že už je skoro koniec hodiny, a že už mám elixír hotový. Ešte raz som si skontrolovala na tabuli, či má správnu, bledoružovú farbu – mal, potom som zobrala skúmavku, do nej som odliala časť elixíru a zavrela ju. Pomaly som kráčala ku katedre, tam som moju vzorku umiestnila do špeciálneho stojanu. „Dobre, môžete ísť,“ ozval sa za mnou jeho hlas. Neznateľné som prikývla, nepoužité prísady som vrátila do skrinky, zvyšok do tašky, pozrela som na Renatu a Karin, ktoré svoje vzorky práve niesli do stojana a pomaly som vyšla von. Oprela som sa o stenu chladnej chodby. Aspoň chvíľa pokoja, pomyslela som si.
Zrazu som začula kroky, idúce smerom ku mne. Kto to môže byť? Veď predsa sem nejako veľa ludí nechodí, a obzvlášť, ked tu nemajú hodinu... Tú sme ale mali v žalároch my... Pomaly som otočila hlavu smerom ku zvuku, a v tej chvíli som zazrela aj jeho pôvodcu... Hups, pán profesor Séche. Čo ten tu robí?? Vyzeral, akoby si ma ešte nevšimol, lebo nezdvihol pohľad zo zeme, a neprejavilo sa to ani spomalením jeho krokov. Vyzeral stále smutne, až ma to začínalo štvať... Prečo sa aspoň občas netvári veselšie, do kelu...
V tej chvíli sa otvorili dvere na žalároch, a konečne vyšli von moji spolužiaci... V pravej chvíli... pomyslela som si a pridala som sa ku Kike, ktorá sa usmievala ako slniečko. „Čo sa stalo?“ „Napísal mi Tomáško, že po škole pôjdeme spolu von... Chce mi niečo povedať,“ vytešovala sa...
Tomáš bol jej priateľ, inak prefekt chrabromilu... Boli skvelý pár, výborne sa zhodovali a dopĺňali... Obaja zbožňovali tanec, slnko a čokoládu. Kristína bola prvá od nás, ktorá mala chalana. A na dosť dlhú dobu asi aj posledná, ak to pôjde takto ďalej...
Mne sa páči Snape, čo je reálne asi ako vyhrať vzducholoď, Renata je na tom podobne s Lupinom, a teraz ešte Karin a Malfoy. Síce, oni dvaja by možno, možno mohli mať spolu šancu... Ale asi nie veľkú, zavrhla som to vzápätí, ked som sa zahľadela dopredu a zazrela som Draca, ako chytá nejakú Slizolinčanku za zadok. Karin musí peniť. Našťastie sa na to nemusela pozerať dlho, lebo slizolinčania sa odpojili a otočili sa doľava, kým chrabromil išiel rovno, na hodinu veštenia. A sakra, zase Jurajda... Dva mesiace oddychu od jej zadymenej a smradľavej čajovne skončili. K tomu ešte samotná jej osoba, ktorá ma neznáša. Čo viac si môžem priať.
To už ma dav tlačil hore po rebríku do učebne veštenia. Ďalší dôvod, pre ktorý som tento predmet nenávidela, bol práve vstup do učebne, ktorý mohol napadnúť len ju, našu športovkinu. Ona bola okrem veštenia zažratá len do cvičenia...
To bolo asi aj jediné čo vedela, myslela som si, ked som sa konečne vteperila cez úzky otvor do okrúhlej miestnosti. Tam sa nič nezmenilo, bola rovnaká ako pred prázdninami, čo sa však nedalo povedať o Juráškovej. Vyzerala ešte horšie ako obvykle, jej i tak svalnaté telo nabralo cez čas čo som ju nevidela, ešte viac svalov. Vlasy špinavej blond farby, strašne riedke mala zopnuté v gumičke, čo vyzeralo, akoby mala na hlave tri chlpy. Oblečené mala vyťahané nohavice neurčitej farby, ktoré na nej doslova viseli. Ked ma zbadala, prebodla ma nenávistným pohľadom, ktorý sa tiež od minulého roka zmenil... Vyžarovala z neho ešte horšia nenávisť ako som bola zvyknutá. Povedala som si že mi to už ostatne môže byť jedno, a s povzdychom som sa zviezla do kresla pri jednom z čajových stolíkov. To zase bude hodina...

„Toto bol des!!!!!“ uľavila si Karin ked sme zišli dole rebríkom. „Ako nás môže učiť hentá... obluda???!!!??? Ju by som nepustila ani k červoplazom, nieto k nám. To je taká krava, že až!!! – Máte to vedieť – a odkiaľ, ked nám to ešte nehovorila!“ takto sa rozčuľovala, až kým sme neprišli na štvrté poschodie, kde mávame hodiny čarovania, a nevošli sme do príslušnej triedy.
Lupin tam už bol, no čítal nejakú knihu. Ked nás zbadal, pokynul nám, aby sme si sadli. „Renáta, som rád, že Vás vidím,“ prišiel k našej lavici a sklonil sa nad ňu. „Ked budete mať čas, príďte za mnou. Dám Vám aj elixír, profesor Snape ho už pripravil. Platí?“ usmial sa, ked prikývla a vrátil sa späť ku katedre.
Postavil sa pred ňu a pohľadom prebehol po celej triede, ktorá už bola plná. „Vítam Vás tu po prázdninách, opäť sa budeme stretávať na hodinách čarovania. Okrem toho ma tento rok vymenovali za vedúceho Vašej fakulty, takže ak bude nejaký problém, viete, na ktorý kabinet máte klopať. No teraz sa už pusťme do práce. Začali by sme preberať Pomocné kúzla, ktoré sú velmi dôležité. Nimi si totiž uľahčíte domáce, ale i iné povinnosti. Úplné prvé zaklínadlo sa volá Joliessante, a používa sa, ked chcete učesať niekomu vlasy, alebo zlepšiť Make – up. Preto ho využívajú najmä dievčatá. No dobre, vyberte si prútiky a rozdeľte sa do dvojíc. Keby Vám niečo nebolo jasné, pokojne sa pýtajte, alebo sa pozrite v učebnici na strane 13.“
Po týchto slovách si sadol a do ruky zobral odloženú knihu. V triede sa vytvoril organizovaný chaos, pri ktorom si každý hľadal partnera na precvičovanie. Pozrela som sa na Renatu, no tá už začala upravovať Karinine očné tiene. Fajn, s kým budem teda ja? rozmýšľala som. Zbadala som, že ešte ani Ema nemá dvojicu, a tak som k nej rýchlo dobehla. „Som s Tebou, ok?“ „Ako chceš,“ dostalo sa mi odpovede.
Po hodine sme vychádzali z triedy ako z kozmetického a kaderníckeho salóna. Magda urobila Hanke úplne nový účes, dokonca jej tam pričarovala za Lupinovým chrbtom aj červený melír. Inak nejaké zásadnejšie zmeny neboli, len Lucia Danayiová dala Nikole krikľavo rúžový rúž. Takto vyparádené sme sa hnali do jedálne na obed, a hneď potom na obranu proti čiernej mágii, aspoň mnou túžobne očakávanú hodinu...
Zhromaždili sme sa na piatom poschodí, pred učebnou úplne vľavo. „Som zvedavá, aký bude ten profesor. Mohol by začať neodpustiteľné kliatby.“ uvažovala nahlas Miša. „Peťo s ním mal prvú hodinu, a vraj celkom v pohode, len bol trochu nervózny, a pôsobil prestrašene... Hovoril im niečo o význame obrany a tak podobne. Veď uvidíme,“ zapojila sa Magda. Potom už rozhovor pokračoval iným smerom, no ja som stále myšlienkami zostala pri Séchovi. Fakt sa teším na hodiny s ním...
„Borka, nad čím rozmýšľaš?“ drgla ma Karin. „Vyzeráš dosť neprítomne.“ „Nad ničím. O čom ste hovorili?“ vrátila som sa do reality. „O tom, že by sme sa mali dohodnúť, čo kúpime Hanke na narodeniny. Magda navrhla novú súpravu na aritmanciu.“ „Dobre, ja som za. Ale pomaly by sme to mali vybaviť, veď o týždeň má oslavu.“ „Hej, ja viem. Inak, už ide Séche, tak poďme dovnútra, nie?“ upozornila nás Magda.
Otvorili sme triedu, vošli sme a usadili sme sa. Ja som klasicky skončila pri Karin a Renate. Posledný vošiel on, a zavrel za sebou dvere. Rozhliadol sa po žiakoch, a potom pomaly prešiel ku katedre a chytil do ruky kriedu. Ešte stále nič nepovedal, a my sme tiež boli výnimočne ticho...
Pohrával sa s kriedou, premeriaval si nás pohľadom, a vyzeral, akoby nevedel, čo ďalej. Nakoniec sa zhlboka nadýchol, oprel sa o stôl, a spustil. „Dobrý deň. Volám sa Viktorín Séche, mám 29 rokov, a budem Váš nový profesor na obranu proti čiernej mágii.“ odmlčal sa, a znova sa nadýchol.
„Pani profesorka Karvašová mi hovorila, že by ste mali ísť na neodpustiteľné kliatby, no ja by asi som začal trocha z inej strany.“ prebehol pohľadom po triede, akoby čakal, že mu niekto bude odporovať, no my sme všetci boli absolútne ticho. „Najprv by som chcel počuť Váš názor na čiernu mágiu ako takú, prípadne aké s ňou máte skúsenosti. Vytiahnite si teda nejaké papiere, a napíšte mi to tam. Máte na to 20 minút,“ dopovedal a sadol si za katedru. „Musíme sa aj podpísať?“ vykríkol zozadu Maťo Matlon. Na Séchovej tvári prebleskol závan úsmevu, no možno sa mi to len zdalo, lebo o chvíľu bola jeho tvár taká istá ako predtým. „Nie, ale ak budete velmi chcieť, nebudem Vám brániť.“
O 20 minút vstal, prišiel k Veronike, ktorá sedela v prvej lavici, a požiadal ju, aby mu zozbierala tie papiere...
Potom pozrel na hodinky, na okno a na dvere, nakoniec na nás. „Dobre, nadnes sme skončili. Zbaľte si veci, a môžete ísť.“ Pozreli sme sa s babami na seba – do konca hodiny je ešte 15 minút, prečo nás tak skoro púšťa? Ostatným to bolo zrejme jedno, lebo si hodili tašky na chrbát a doslova vystrelili z učebne. Napokon sme tam ostali len my tri... a Séche. Ten si nás však vôbec nevšímal, vyzeral, akoby bol duchom niekde ďaleko...
„Asi radšej poďme“ ústami mi naznačila Renata. Prikývla som, a pomaly som sa pobrala za nimi. Vtom sa do triedy vovalil Snape. „Hodina už skončila, čo tu ešte robíte?“ pozrel na nás. „Choďte už.“ dodal a otočil sa k Séchovi. To sme my ale už zatvárali dvere na učebne, a hnali sa preč.
„Čo tam prepánajána ten chcel? Privítať Sécha asi nie.“ uvažovala nahlas Karin pri ceste do našej klubovne. „Netuším, možno niečo ohľadom študentov, alebo... Neviem.“ reagovala som, sama dosť prekvapená.
Pomaly sme stúpali hore schodmi na naše poschodie. Tam nás zarazil dav ludí, stojacich pred fakultnou nástenkou. „Čo sa deje?“ podišla som k Magde. „O týždeň bude uvítací ples. Neviem čo to tú Mec – Gonagallovú napadlo. Aspoň že nemusíme byť v pároch.“ povzdychla si a vliezla cez portrét do klubovne. Ja som počkala na Karin s Renatou, ktorým už túto informáciu zreprodukovala Kika, a spolu sme išli za ňou. Vnútri sme sa rozdelili, a každý si išiel za svojimi povinnosťami.
Večer, ked som si konečne dokončila veci do školy, sadla som si do kresla pri okne. Siahla som po knihe, no prečítala som asi päť riadkov a odložila som ju. „Idem spať“ oznámila som všetkým a postavila som sa. Asi desať ludí mi odpovedalo „Dobrú noc, Borka.“


Nasledujúcich pár dní sa nič nedialo, okrem príprav na ples, občasných stretnutí so Snapom, Kikinho žiariaceho úsmevu, vždy, ked sa vrátila z večernej prechádzky s Tomášom a Karininho rozplývania sa nad Dracom. Avšak ja som si uvedomovala, že sa so mnou deje niečo zvláštne. Akoby, bála som sa tú myšlienku vôbec pripustiť, som začala niečo cítiť k Séchovi. Neviem však čo... Sympatie? Priateľstvo? Alebo nebodaj lásku? Nevedela som to pomenovať. Vedela som len to, že som nervózna, vždy ked na mňa náhodou pozrel, že sa mi triasli kolená, ked som ho stretla na chodbe, a žalúdok, ak sa mi nedajbože prihovoril. Začínala som byť zúfalá – toto som neprežívala ani v najväčšom okúzlení Snaepom.
Dokonca si môj zvláštny stav všimla aj Renata. „Čo Ti je?“ spýtala sa ma v predvečer plesu. „Nič“ snažila som sa kamuflovať a usmiala som sa. „Prečo?“ „Len tak, už týždeň si skoro stále zamyslená a tak. Ale ak o tom nechceš hovoriť, nechajme to tak. Pýtala sa ma Ema, či jej pomôžeš nachystať sa na zajtra, na ten ples. Asi zase bude chcieť zbaliť nejakého chudáka.“ zasmiala sa. „Nič iné mi ku šťastiu nechýba,“ prevrátila som očami.
Na druhý deň nikto nehovoril o ničom inom, len o plese, ktorý bude večer. Ešteže bola sobota a nemuseli sme sa sústrediť na školu a na učenie. Baby sa už od obeda chystali, česali, obliekali a maľovali. V kúpeľniach pred zrkadlami to vyzeralo ako po výbuchu atómovej bomby. Všade sa povaľovali hrebene, kefy, natáčky, očné tiene, lesky na pery, laky na vlasy a ďalšie somariny.
Ked som tam prišla ja, nebolo kam stúpiť. Pozrela som sa na Karin „Nejdeme sa radšej urobiť do izby?“ spýtala som sa. „Zrkadlo je predsa aj tam.“ „Ok, pod“ Karin sa otočila a vyšla von. Pomaly sme si to odšliapali naspäť do izby, ktorá bola nejakým zázrakom prázdna.
Prešli sme pred zrkadlo a rozložili sme si tam veci. „Borka, myslíš, že mám isť za Dracom?“ otočila sa na mňa. „Kvôli čomu? Chceš ho zavolať do tanca?“ „Hej. Ale neviem. Od začiatku roka si ma ani nevšimol... Oproti tomu, ako nám 5 rokov robil zle, je to divné... A bojím sa. Čo ked nepôjde, alebo ma ešte nejako zosmiešni? No na druhej strane, nemôžem to nechať len tak... Už teraz mám pocit, že sa zbláznim, ked ma ignoruje... A ked ho ešte niekedy vidím, ako oblapkáva nejakú štetku, mám pocit že vybuchnem.“ „Tak to riskni, ak chceš“ odpovedala som. „Ale neručím za to, že to dobre dopadne... Skôr by som povedala, že nie.“ „Díky za podporu.“ povzdychla si Karin, práve vo chvíli, ked Renata otvorila dvere na izbe.
„Ahoj. Kde si bola?“ „Za Lupinom,“ prebehla pohľadom izbu. „Dal mi ten elixír, lebo o štyri dni je spln. Tak aby som bola pripravená. Mimochodom...“ pozrela na nás, ako si maľujeme oči „koľko Vám to ešte bude trvať? Ples je o hodinu, tak aby ste sa stihli ešte aj obliecť.“ povedala. Ona už bola nalíčená, učesaná aj oblečená, a vyzerala dobre. Rozpustila si dlhé hnedé vlasy, ktoré jej siahali až po pás. Takisto mala tiene a špirálu, čo obyčajne nenosila, ale velmi jej to svedčalo. Oblečená bola v dlhých, tyrkysovo-zelených šatách, končiacich až tesne pri zemi.
„Lupin ťa už takto videl?“ podpichla ju Karin. „Musel slintať“ pridala som sa aj ja. „Ste hnusné,“ zasmiala sa Renata... „Hlavne si švihnite, lebo tam z večere ostane len suchý chleba.“ otočila sa a sadla si na posteľ.
O necelú hodinu sme už stáli pred jedálnou, ktorá bola slávnostne vyzdobená. Tlačili sme sa v dave študentov od piateho ročníku vyššie; mladší sa plesu zúčastniť nemohli. Obzerala som sa okolo seba, či uvidím niekoho známeho.
Opodial som zazrela Kiku s Tomášom, ako sa držia za ruky a o niečom sa rozprávajú. Kúsok od nich stála Hanka, Magda a Ema, tie sa bavili s Peťom... Pohľadom som podvedome hľadala Snaepa... a Sécha, no ani jedného som nevidela. Na plese však budú, profesori majú účasť povinnú. Vtom sa dav začal hýbať, lebo dvere do jedálne sa otvorili. Všetci sme sa nahrnuli dnu a sadli sme si k stolom, pred plesom mala byť ešte večera.
Popri jedení sme sa rozprávali, a tak sme si ani nevšimli, že nám z tanierov ubúda. Ked sme už všetci dojedli, k nášmu stolu prišiel Lupin. „Ešte predtým, ako sa začne ples, chcem Vám oznámiť dve veci.“ pozrel sa okolo seba a pokračoval „Po prvé, v pondelok príde na školu nový žiak, a konkrétne do našej triedy. Myslím, že budete mať všetci radosť, ked Vám poviem jeho meno.“ odmlčal a pousmial sa.
„Kto to je?“ nezdržal sa Mišo Filípek. „No tak, trpezlivosť... Ale ako chcete, nechcel som to hovoriť teraz večer, no je to... Viktor Krum.“ „Čože?!?!?!?!“ ozvalo sa „Ten Viktor Krum?“ „Áno, presne ten... Pokiaľ myslíte na toho hráča metlobalu... Dúfam, že ho medzi seba prijmete dobre.“ „To sa nemusíte obávať“ rozžiarila sa Lucia Danayiová, a všetkým nám bolo jasné, že ona sa oňho dobre postará. „To som rád“ pokračoval Lupin. „Ale teraz by som rád prešiel k druhej veci, nech môže pani profesorka Mec - gonagallová otvoriť ples. Váš ročník má možnosť ísť v zime na poznávací výlet, takže do našej pondelňajšej hodiny si rozmyslite, kto by išiel, a potom mi to poviete. Teraz Vás už ale nebudem zdržiavať, choďte tancovať.“ Nič viac nám nebolo treba, a vybehli sme na parket, ktorým sa začali ozývať prvé tony modernej hudby. O chvíľu už nebolo v miestnosti nikoho, kto by netancoval, až na dvoch profesorov. Ako som očakávala, boli to práve Snape so Séchom. Namiesto tanca sedeli na kraji učiteľského stola a o niečom sa rozprávali.
„Nejdeme si na chvíľu sadnúť?“ zahučala na mňa o niekoľko minút Renata, ked začali hrať sladáky. Prikývla som a otočila som sa čelom vzad. Pomaly sme sa predierali cez dav nazad k nášmu stolu, kde sme si sadli, a len tak sme oddychovali. Pohľadom som hľadala Karin, no nikde som ju nevedela nájsť. Kde len môže byť? rozmýšľala som. Ked sa konečne vynorila z davu tancujúcich, skoro mi vyrazilo dych. Tancovala totiž s Dracom... Pozerala som na nich asi desať minút, ako krúžili okolo mňa. Hm, tak to som naozaj zvedavá, čo mi o tom povie... Nakoniec asi teda nazbierala odvahu ísť preňho na tanec, aj ked sa to na ňu velmi nepodobá.
„Borka, nešla by si tancovať?“ prišiel za mnou Edo... „Uhm, jasné“ vytrhla som sa z myšlienok a postavila som sa... Všimla som si, že pre Renatu zase prišiel Tomáš Poloma, tak som aspoň nemala výčitky, že som ju tam nechala sedieť.
Zaradili sme sa do davu tancujúcich, práve vo chvíli, ked začala kapela hrať pomalú, no rytmickú skladbu. Len nejasne som vnímala okolitých tancujúcich okolo seba, príliš som sa sústredila na to, aby som neposkákala Edovi po nohách. Zrazu do nás niekto narazili. Otočila som sa, aby som videla, kto to bol, a skoro som zakopla...
Séche s Jurajdou... Obaja nevyzerali nejako nadšene, najmä Séche. „Teraz si vymeníte partnerov,“ ozvalo sa z mikrofónu, čo bol postavený na pódiu. „Každý si zoberie partnera osoby, ktorá stojí vedľa neho na pravej strane.“
Ani som sa nemusela pozrieť, vedela som že na pravo odo mna je ešte stále Jurajda, ešte nestihla pokračovať v tanci po našej zrážke. To znamená, že mám tancovať so Séchom? pýtala som sa v duchu ... Veľa času na otázky som ale nemala, lebo Edo ma z povzdychom obišiel, a podišiel k Jurajde. Ku mne sa zasa pomalými krokmi sunul Séche...
„Môžem?“ pozrel mi do očí, a konečne som mala pocit, že sa usmieva, aspoň očami. „Samozrejme“ odvetila som. Vystrel ruky, jednu mi položil na chrbát, druhou si našiel moju pravú hornú končatinu a hudba sa rozbehla. Začal sa nádherný sladák Ziggy od Celine Dion a my sme sa začali posúvať v dave v jeho rytme... „Hm“ povedal po chvíli „Pekný večer, nemyslíte?“ „Áno. Páči sa Vám tu zatiaľ?“ pokračovala som v konverzácii s najlepšou myšlienkou, čo mi zišla na um. „Celkom to ujde...“ povzdychol si. „Ale je to trochu nezvyk, prvý rok čo učím... A nejako som sa do toho ešte nedostal.“ „To pôjde, veď ste tu týždeň“ pousmiala som sa. „Minulý rok ste končili vysokú?“ to sa mi zdalo predsa len neskoro. „Nie, po škole som nešiel hneď pracovať... Musel som niečo ešte... dokončiť.“ vyzeral, akoby sa mu už o tom nechcelo hovoriť. „No koncom leta som našiel v Dennom prorokovi ponuku, že tu hľadajú učiteľa, a tak som to skúsil. A podarilo sa,“ pousmial sa hanblivo.
To sa už Ziggy skončil, no my sme sa ešte nechystali rozdeliť sa. „Môžem si Vás nechať ešte jeden tanec?“ to nebola otázka, ale prosba. Prikývla som a snažila som sa tváriť hrdinsky, no môj žalúdok robil saltá. Ukludni sa, hovorila som si v duchu, o nič nejde... Avšak celé telo mi hovorilo niečo iné... Išlo mi o veľa. V tej chvíli som si uvedomila, že ten pocit, ktorý som nevedela pomenovať, má celkom jednoduchý názov – ja som sa zamilovala. Do Sécha... Prečo práve doňho?? mučilo ma moje vnútro počas nášho tanca... až do jeho konca som sa neodvážila pozrieť sa mu do tváre – vedela som, že tá moja je celá červená. Ked dozneli posledné tony, rýchlo som zamumlala „Ďakujem za tanec“ a stratila som sa v dave
Zvyšok večera som sedela s neprítomným pohľadom pri stole... Tesne pred koncom plesu si prisadli Kika s Emou. „Tomáško ma pozval na Vianoce k nim domov!!!! Vieš, ako sa teším?? Celý večer, čo sme spolu tancovali, som na to myslela... No, a samozrejme aj na jeho vôňu. Mimochodom, vieš, že Karin tancovala s Dracom? Ked som to videla, som myslela, že ma picne.“ „Hej, ja som tiež na nich kukala celý večer“ pridala sa Ema „Prišiel pre mňa taký pekný chalan, asi z bystrohlavu... A taký zlatý“ pokračovala bez prestávky ďalej. „Asi sa zajtra zastavím pri jeho stole. Počúvaš ma vôbec?“ drgla ma do pleca... „Hej, ale som unavená... Ked uvidíš Renatu, povedz jej, že som išla do izby, prosím ťa.“
Vstala som, a odišla z jedálne... Cestu do klubovne som nevnímala, zrazu som sa len ocitla pred Tučnou Paňou
„Heslo?“ „Alkohol deriváty“. Portrét sa otvoril a ja som vliezla do klubovne. Bola prázdna, našťastie. Po dnešnom večeri som potrebovala byť sama, aspoň chvíľu. Čo teraz? rozmýšľala som... Idem do vane... možno sa mi tam spomalia myšlienky.
O pár minút som sa už ponárala do vody. Prečo??? prvá otázka čo mi vyskočila pred oči. Toto bola moja nočná mora... Najprv Snape, ale to nebola láska, možno skôr sympatie. Ale už vtedy som si povedala, že do profesora sa už nikdy nezabuchnem... Nestalo sa.
Ked som sa premiestnila do postele, v izbe ešte stále nikto nebol. Ticho a tma ma pomerne dosť rýchlo uspali.


Druhý deň ráno som sa zobudila so smutnou náladou... Nemala som ďaleko od plaču, aspoň že v izbe nikto nebol... No akurát, ked mi táto myšlienka prebehla hlavou, dvere sa otvorili, a vošla Renata.
„Nejako si sa prespala, už je takmer 12 hodín.“ pozrela na mňa skúmavým pohľadom. „Ani na plese si nebola dokonca. Takže Ti ušlo, že som posledné tance bola s Lupinom“ zasnene sa pousmiala, zahľadela sa na okno, no po chvíli sa vrátila do reality. „Ale o to teraz nejde. Prečo si včera tak skoro odišla? Bolo Ti zle? Všimli sme si, že si tancovala so Séchom... To muselo byť záživné, fakt...“ „Renata, ked ti niečo poviem, budeš o tom mlčať?“ skočila som jej do reči a posadila som sa na posteli. „Samozrejme, ale... Si v poriadku?“ premerala si ma skúmavým, no ustarosteným pohľadom. „No tak, už hovor.“ a prisadla si ku mne. Pozrela som sa cez okno, potom na ňu, a spustila som. „Ja... neviem, čo sa to deje.“ v očiach ma začali štípať slzy „Prosto, mám taký pocit, že som... asi som sa, no jednoducho som sa asi zaľúbila...“ „Hm, a? Kto to je?“ pozrela mi do očí, zatiaľ čo ja som vstala z postele a začala som sa prechádzať po izbe. „Séche“ zašepkala som a uhla pohľadom. „Čo??? Borka, toto si hovorila aj pri Snapovi, si si tým istá?“ „Hej, teda asi, ja vlastne neviem. Ale toto nie je ako so Snapeom. Vtedy to nebola láska, maximálne nejaké poblúznenie. Toto je úplne iné..“
V tej chvíli sa do izby dovalila Ema, my s Renatou sme ako na povel zmĺkli. „Ty už si hore, Borka? Akurát na obed.“ Do kelu, v nedeľu bývajú vždy spoločné obedy... „Už ideme.“ povedala Renata a privrela jej dvere pred nosom. „Ale naozaj, radšej poďme.“ „Uhm, oblečiem sa. A idem.“
Ked sme si sadli k stolu, naklonila sa ku mne Karin... „Dosť, že si už tu“ povedala, naberajúc si polievku „Včera bolo super. Odhodlala som sa a išla za Dracom“ usmiala sa a v očiach jej zahrali iskričky radosti „A on išiel!!!!!!!!!!! Rozumieš??? Normálne, bez nejakého náznaku pohŕdania, alebo niečoho podobného,“ povedala, zatiaľ čo jej v očiach svietili iskričky radosti. „Vieš, aká som šťastná, Borka? Akoby som mala niekde v sebe obrovský balón, plný eufórie.“ „Uhm,“ prikývla som a snažila som sa vyľúdiť na tvári niečo ako úsmev, veľmi sa mi to však nedarilo.
Karin si to našťastie nevšimla, a pokračovala ďalej „Ked som išla k jeho stolu, myslela som, že sa otočím a ujdem. To som chcela urobiť, aj ked som už pred ním stála. On sa však na mňa pozrel, usmial sa na kamošov a vstal. Akonáhle sme však začali spolu tancovať, nemyslela som už na nič, iba na to, že ma drží, a že cítim jeho vôňu. Postupne sme sa začali rozprávať, a to už bolo v pohode...“
„A o čom ste sa bavili?“ zasiahla do rozhovoru Hanka. „Najprv len tak, že aký je ten ples fajn, potom sme prešli na zvieratá, hovoril mi niečo o svojom výrovi. Odtiaľ sme sa dostali ku škole, hovorili sme o profesoroch, o žiakoch a tak. Ale vieš, ako sa mi s ním dobre rozprávalo?“ otočila sa zase na mňa. „Akoby sme boli priatelia už dlho, vôbec to nevyzeralo, že ešte pred troma mesiacmi sme si nadávali do debilov, ba ešte horšie.“
Toto všetko mi stihla povedať počas toho, ako jedla polievku. Ja som sa jej ani nedotkla, môj žalúdok proti tomu rázne protestoval.
Postupne zo stolov ubúdalo, no môj tanier ostával stále prázdny. „Nie si hladná?“ zahľadela sa na mňa Renata. „Od včerajšej večere si nič nejedla, mala by si si dať aspoň niečo.“ „Nemôžem,“ pokrútila som zamietavo hlavou. „Ja ťa obdivujem, ako dokážeš nejesť,“ zahuhňala mojím smerom Ema s plnými ústami. Ona by najradšej jedla vždy a všade, no našťastie pre ňu to na jej postave nebolo vôbec vidno.
Akonáhle celá naša trieda dojedla, spoločne sme sa postavili a odišli z jedálne. Smer bol výnimočne spoločný, čo však bolo spôsobené tým, že Hanka mal oslavu narodenín, ktorej sa celá trieda zúčastňovala. O chvíľu sme už všetci stáli pred miestnosťou v južnej veži, ktorá bola prispôsobená práve na takéto účely. Podľa tradície musel ísť prvý oslávenec, a tak sme všetci ustúpili, aby Hanka mohla prejsť, otvoriť dvere a vstúpiť dnu.
Ked sme už stáli všetci vnútri, Magda mávla prútikom, a vo vzduchu sa objavilo množstvo pestrofarebných sviečok, na podlahe veľké farebné vankúše namiesto stoličiek, a na stene veľký nápis : VŠETKO NAJLEPŠIE, HANKA. Kývla ním ešte raz a na stole uprostred miestnosti sa objavila torta v tvare slnečnej sústavy.
„Všetko najlepšie“ ozvalo sa zo všetkých strán, a každý sa začal prebíjať k Hanke, aby jej mohol zagratulovať. Potom, čo sa to podarilo aj mne, ustúpila som dozadu, nech nezavadziam ostatným. Teraz prišli na rad darčeky, ale keďže my s Renatkou, Karin, Kikou, Magdou, Emou a Mišou mali spoločný darček, ktorý mala u seba Kika, zviezla som sa na jeden z vankúšov, a hlavou mi zase začali behať myšlienky na míle vzdialené od Hanky a od jej oslavy. Kde je teraz asi tak Séche? A čo robí? Prečo je stále smutný? Myšlienky mi vírili, krútili sa stále okolo toho istého, ale k ničomu som nedospela...
Po odovzdaní darčekov si prisadla Renata „Borka, vyzeráš ako mŕtvola... Pod si dať aspoň tortu, to Ti zdvihne náladu.“ „Nech...“ „Žiadne nechcem“ zarazila môj pokus vzdorovať ešte v zárodku. „Vstávaj.“ Keďže som videla, že nemá zmysel odporovať, neochotne som sa postavila, to už mi Renata pričarovala tanierik s kúskom torty.
Popri tom, ako som si ju začala krájať, ozval sa miestnosťou Hankin zvučný hlas. „Ďakujem Vám všetkým, že ste tu boli. Bolo to velmi príjemné popoludnie, obzvlášť vďaka Vám. Teraz Vás už nebudem zdržiavať, oslava sa skončila.“ usmiala sa a odložila prútik, ktorým si mierila počas toho ako hovorila na hrdlo, aby ju bolo dobre počuť. Podišla k nám a povedala „Borky, nezabudnite, že my ideme ešte do dediny na kofolu. Za 20 minút sa môžeme stretnúť pri hlavnom vchode.“
O hodinu sme už sedeli v malej útulnej krčmičke, ktorá sa za 5 rokov nášho života na Metodovej stala našou obľúbenou. Bolo nás tam sedem, a keďže sme sedeli pri stole pre štyroch, boli sme trocha natlačené, no bolo nám to jedno – nakoniec, boli sme zvyknuté. „Čo si dáte?“ pristavila sa pri nás čašníčka. „Pre každého velkú kofolu,“ objednala nám Magda, zatiaľ čo my sme sa začali rozprávať o všetkom, čo nás napadlo. „Pamätáte sa, ked sme tu boli minulý rok, ako Eme došlo zle, a grcala tam v tom rohu?“ povedala Kika a ukázala za seba. „No, díky“ predniesla Ema mierne urazene, no ostatní sme sa na tej spomienke dobre zabavili. V podobnom duchu pokračoval rozhovor aj ďalej, a ani sme si nevšimli, že vonku zapadlo slnko – najvyšší čas vrátiť sa späť do hradu.
Večer sme sedeli ešte chvíľu v klubovni, ktorá sa pomaly vyprázdňovala. Nakoniec sme tam ostali len my dve s Renatou. „To sme dopadli,“ ozvala sa. „Je nedeľa večer a my sedíme samé v klubovni... Väčšina ludí je niekde na rande.“ Mala pravdu, lebo Kika bola s Tomášom, Hanka s Magdou si vyšli s ich novými objavmi a Ema sa k nim nenápadne votrela. Miša zase trénovala metlobal, kde bola s Mišom – chalanom, ktorý sa jej páčil. Karin bola zase po včerajšom plese v takej eufórii, že si išla dosť skoro ľahnúť. „Máš pravdu... Ale my sa na rande asi tak skoro nedostaneme, pokiaľ sa Ty budeš držať Lupina, a ja... Sécha.“ odpovedala som s miernym úsmevom. „Mimochodom, obe sme sa buchli do profesorov...“
Renate sa Lupin páčil asi od štvrtého ročníka, pamätám sa, ako o ňom básnila celé dni, v podstate až do teraz. No na rozdiel odo mňa si na to už zvykla... Na ten pocit, že nateraz o ňom môže iba snívať, a nič viac.
„Teraz aspoň vidíš, aké to je, ked sa Ti páči profesor,“ povedala odrazu. „Dosť blbá situácia,“ povedala som smutne a vstala som z kresla. „Pod už ale do izby, je už takmer 12. hodín, a po včerajšom plese by som sa dnes rada dobre vyspala.“ Obe sme vstali a zamierili hore schodmi. „Dobrú noc“ povedali sme si o 15 minút, ked sme si líhali do postele.




„Ďalej“ povedal mrazivým hlasom Snape druhý deň ráno, počas hodiny elixírov. Niekto totiž zaklopal na dvere a triedou prebehol záchvev vzrušenia – všetci sme vedeli, že za dverami stoji Viktor Krum. A naozaj – ked sa otvorili, vošiel do miestnosti... „Dobrý den. Ja som Viktor Krum, nový žiak...“ „Dobre, dobre, sadnite si“ mávnutím ruky ho umlčal Snape, ktorý očividne chcel pokračovať vo výklade. Krum teda zišiel po stupienkoch medzi lavice, a usadil sa vedľa Lucie Danaiyovej, ktorá sa naňho usmiala žiarivým úsmevom. On ju však ignoroval, a rozhliadal sa po triede. Bol vysoký, celkom svalnatý, a mal čierne vlasy, ktorých niektoré neposlušné pramienky mu siahali až k hnedým očiam. Prosto, na naše pomery celkom pekný chalan.
Snape sa však nedal vyrušovať tým, že si celá trieda obzerala Kruma, a pokračoval v hodine. „Kto mi vie povedať, aké ďalšie prírodné elixíry poznáme, a aké je ich využitie?“ prenikol učebnou jeho hlas. Ach, zas tie jeho úžasné otázky, na ktoré sme nemali ako vedieť odpoveď. Našťastie sme mali Hanku, ktorá to skoro vždy vedela... Teraz sa však namiesto jednej ruky zdvihli do vzduchu dve. Hankina a Krumova. Snape sa jemne uškrnul „No tak, pán Krum, viete odpoveď?“ „Prírodné elixíry poznáme napríklad...“ a začal menovať.
Ked o pár minút skončil, na Snapovej tvári bolo badať mierny úžas. „Hm, pán Krum odpovedal na otázku veľmi, veľmi dobre, mali by ste si z neho brať príklad. Odkiaľ máte tieto vedomosti?“ zapichol doňho svoje tmavohnedé, podľa niektorých chladné, oči. „Sú totiž nad rámec požadovaných znalostí z tejto oblasti...“ „U nás na škole sme im venovali zvláštnu pozornosť, pretože sa často využívajú v čiernej mágii, pane.“ Snape sa otočil k tabuli a začal diktovať poznámky.


Na obede sa všetky hlavy otáčali k nášmu stolu, a vzrušene si niečo šepkali. Pravdepodobne si všimli Kruma. „Neviem, čo na ňom všetci vidia,“ frflala Magda počas toho, ako jedla zemiakovú kašu. „Veď je to len obyčajný metlobalový hráč.“ „Hej, a okrem toho je strašne sexi,“ utrúsila Lucia Danayiová, ked prechádzala okolo nás. „Iste, slečne sa zdá sexi“ pokračovala podráždene Magda. „Poďme radšej už na tú obranu, lebo ma tu asi šľahne“
„Ja hentakých ludí priamo neznášam“ neukludnila sa ešte stále, aj ked sme už stáli pred učebnou. Nemohla však pokračovať ďalej, lebo už sa k nám blížil Séche. Môj žalúdok si svojvoľné začal robiť saltá, kolená mali čo robiť aby sa neroztriasli, a ešte k tomu ma Karin drgla „Borka, si nejaká červená,“ Samozrejme, túto poznámku nepovedala práve najtichšie. „Díky,“ fľochla som na ňu vchádzajúc do učebne.
Ked sme sa usadili, Séche sa postavil pred tabulu, a začal hovoriť. „Dobrý den. Dnes by sme si povedali nejaký úvod k Neodpustiteľným kliatbam,“ pozrel na katedru, kde mal položenú hrubú čiernu knihu.
„Nebudem sa pýtať, či ich poznáte, predpokladám, že hej. Začali by sme hneď prvou z nich – kliatba Torturatus. Táto kliatba slúži na spôsobenie múk tomu, na koho je zoslaná. Nejde však o muky fyzické, ale psychické,“ odmlčal sa. „Pri Torturatuse sa Vám v mysli vynoria vaše najhoršie spomienky, prikrášlené o Vaše nočné mory, Váš strach. Takže by sa to dalo zhrnúť, že protivník Vás ochromí nie bolesťou, ale myšlienkami. V tomto stave nie ste schopní rozmýšľať, nieto sa ešte brániť...“ prebehol pohľadom po triede.
„Avšak, ak viete ako, dajú sa účinky tejto kliatby eliminovať natoľko, že sa môžete pred súperom chrániť. Nie je to jednoduché, ale dá sa to. Ja by som sa Vás to pokúsil naučiť... V prvom rade si musíte uvedomiť, že nemáte možnosť sa proti tejto kliatbe brániť prútikom. Ide to len myšlienkami. Akonáhle je na Vás zoslaná táto kliatba, musíte okamžite začať myslieť na niečo šťastné, ale naozaj velmi šťastné. Ak sa to podarí, okolo Vás sa vytvorí štít, ktorý túto kliatbu odvráti. Toto možno ešte znie jednoducho, ale pozor. Tá myšlienka sa musí týkať Vás, musíte ju mať jasne pred očami, a sústrediť sa na ňu najviac, ako len viete. V podstate to je podobné ako kúzlo patronus, ktoré ochraňuje pred dementormi, avšak pri tomto sa musíte oveľa viac snažiť... Už len preto, že prútik Vám tu nepomôže. Ste len Vy, Vaša odvaha a duševná sila. A, samozrejme, Váš protivník,“ pomaly sa otočil k tabuli, kde mávnutím prútika vyčaroval poznámky. „Dobre, dnes si ešte dokončíme k tejto kliatbe teóriu, nabudúce prejdeme na prax. Prosím, napíšte si tieto poznámky,“ ukázal prútikom na tabulu.

Druhý den sme mali prvú hodinu starostlivosť o čarovné tvory, (minulý týždeň odpadla, pretože neboli ešte opatrené zvieratá) s Kružanom. Pred deviatou sme už stáli na školskom areáli, pri ohradách so zvieratami. Boli tu rôzne druhy, známe i neznáme – jednorožce, mandachory, hypogrify, ale i tie menšie, ako napríklad množstvá pavúkov, červoplazy, magické včely, a tak ďalej. Jednoducho, každý si medzi nimi mohol nájsť svojho obľúbenca.
„Poďte za mnou.“ ozval sa zrazu hlas nášho profesora na starostlivosť o čarovné tvory. Jeho osoba vzbudzovala rešpekt, lebo mal asi dva metre. Zaviedol nás do odľahlej časti ohrád – tam sme ešte neboli. Tabula, ktorá bola na plote, ohraničujúcom túto časť hlásila – Veľmi nebezpečné tvory. „Dnes budeme pracovať tu. Ale vopred Vás upozorňujem. Toho, kto bude robiť somariny, odtiaľto bez milosti vyhodím. Toto nie sú mačičky na hranie. Môžu Vám naozaj ublížiť a ja si to nezoberiem na svedomie. Dobre, poďte už.“ kývol rukou a my sme sa pomaly sunuli za ním. Prešli sme asi tristo metrov a zastavili sme sa uprostred malej čistinky. „Keďže ste už šiestaci, ukázal by som Vás dnes zviera, ktoré je považované za jedno z najmocnejších, a najkrajších zároveň... Griffon.“ dokončil s náznakom hrdosti v hlase. V dave zaznel udivený šum. O tomto zvierati sme už dosť veľa počuli, no na vlastné oči ho ešte nikto od nás nevidel.
Zrazu sa ozval praskot halúzok a z húštiny sa vynoril tvor, o ktorom sa nedalo jednoznačne povedať, čo je to zač. Mal hlavu, ktorá by sa asi najlepšie dala prisúdiť mocnému orlovi, predné laby vyzerali ako orlie nohy, s mocnými pazúrmi na koncoch. Z lopatiek mu vyrastali obrovské, dlhé operené krídla. Avšak odtiaľto sa strácal vtáčí tvar, zadnú časť tela mal tento zver leviu. Bol mohutný, dokonca Kružan pri nom vyzeral ako malý chlapec. Podvedome celá trieda cúvla.
„Toto je Loupiet“ ukázal naň. „Jediný Griffon u nás na škole, a vlastne na celom Slovensku.“ otočil sa k nemu a hodil mu kusisko mäsa veľké ako ľudská noha... „Griffoni majú velkú silu, sú schopné dokonca čeliť drakom. Zároveň sú velmi hrdé, nezvyknú si na kohokoľvek. Koho však uznajú za priateľa, ten si s nimi môže byť istý.“

„Boli nádherné, však?“ rozplývala sa cestou na herbologiu Karin. „Hej, strašne pekné. Také... Niečo z nich vyžarovalo, akási divokosť.“ pridala sa Miša. „Ach, keby som si na nom mohla tak zalietať...“ zasnila sa Karin. „Hej, to by nebolo od veci...“ zapojila sa aj Renata. „Nakoniec, možno sa raz dočkáme... Kružan by nám to mohol občas dovoliť.“ pokračovala. „Veď ked sme minulý rok mohli jazdiť na jednorožcoch.“



Postupne sa začalo teplé letné počasie kaziť, pribúdalo dažďa a vetra – začala jeseň. Vonku sa už nedalo len tak sedieť a leňošiť, bolo na to už príliš zima. September si podával ruky s októbrom, to bola asi jediná zmena, ktorú sme na škole zaregistrovali. Všetko totiž už išlo v zabehanom systéme. Ja som ešte stále bola v šoku z toho, že som sa zaľúbila do Sécha, Karin sa zase pri každej možnej príležitosti zmyselne usmievala na Draca, ktorý jej úsmevy prekvapivo vracal. Renatka sa zase chystala na prvú premenu na vlkolaka.
Lupin jej priniesol ešte v predstihu elixír od Snapea, takže bola pripravená. Ostatne, ona to z nás brala asi najpokojnejšie, to my sme nervačili.
„Si si istá, že sa ten elixír má vypiť celý?“ pýtala sa Karin už asi po dvadsiaty krát večer pred splnom. „Hej, ale už sa ukludnite. Obidve,“ pozrela na nás prísne a zobrala do ruky fľaštičku s sivomodrou tekutinou. „Na zdravie,“ vypila ju na ex.
„Ako sa cítiš?“ pozreli sme na ňu. „Prepánajána, dobre. Pokoj,“ otočila sa a sadla si na posteľ. „Ked začne spln, pôjdem k Lupinovi do kabinetu, tam sa zmením na neškodného vlka a prespím to... Zajtra nebudem na prvej hodine, ale potom by som mala prísť. Jasné?“ pozrela na nás mierne pobavene.

O necelú hodinku sa zdvihla na odchod. „Držte mi palce, hej?“ „Samozrejme... To zvládneš, budeš s Lupinom...“ pousmiala sa Karin. Renata do nej hodila vankúš a zavrela dvere na izbe.
Za chvíľu sa do izby dovalila Magda „Baby, nevideli ste môj gélový spršík? Teda..“ rozosmiala sa „chcela som povedať sprchový gelík.“ „Neboj, pochopili sme... Neviem, ale idem do sprchy aj ja, tak potom Ti požičiam môj,“ ponúkla som sa. „Ja nejdem, dokončím ešte tú prácu pre Snapea,“ pozrela na mňa Karin. „Dobre, tak my ideme.“ povedala som a pozbierala si veci.
„Ach, už sme dlho nemali čas porozprávať sa,“ nadhodila Magda v sprche. „Renatka sa dnes ide transformovať, že? Asi šla k Lupinovi.“ „Hej, nakoniec, to bolo asi najrozumnejšie. My by sme jej s tým velmi nepomohli,“ pustila som si vodu. „Ešte stále sa jej páči, všakže?“ opýtala sa Magda. „Lupin Renate? Hej, stále ju to neprešlo,“ pousmiala som sa.
„A čo Ty nemáš nejaký nový objav?“ pozrela som sa Magdiným smerom. „Ani nie, nie je tu nikto, kto by pre mňa stál za hriech. To vieš, že som príliš náročná... Ale vieš, čo je zaujímavé? Odkedy s nami chodí do triedy Krum, stále sedí, stojí a pohybuje sa okolo mňa. By som rada vedela, čo tým sleduje...“ „Hm, netuším... Možno sa len baví, a čaká, či mu na to neskočíš.“ zamyslene som povedala. „Asi to tak bude...“ uškrnula sa Magda. „No to sa načaká, chlapec,“ dodala škodoradostne.

Ráno som sa zobudila ešte pred zvonením budíka. Aspoň sa stihnem ešte pozrieť na tú úlohu od Snapea. Otvorila som knihu, a našla príslušnú kapitolu... Hm, síce fajn, že nám dal za úlohu zistiť využite muchotrávky zelenej, ale odkiaľ, ked to nie je v knihe? Z prsta si to nevyciciam, pomyslela som si a zadumane som vstala z postele. Hlavou som narazila do vrchného trámu. „Au“ zasipela som potichu. Nohou som zase zakopla o biely chlpatý koberček pod posteľou. To sa to skvele začína, ten dnešný den, pomyslela som si naštvane. Vtom som sa rukou buchla o stôl. „Do kelu,“ zaúpela som.


O hodinu som už sedela na raňajkách, spolu s Karin... „Som zvedavá, ako je na tom Renata,“ povedala odrazu. „Tak snáď dobre, veď mala ten elixír, tak...“ uvažovala som. „No hej, ale nikdy nevieš, čo sa môže stať,“ pozrela na mňa. „Neboj, bude to dobré...“ položila som jej ruku na rameno... „Ale pod, máme hodinu...“ postavila som sa. Ona prikývla a postavila sa tiež.

Elixíry sa pomaly končili, dnes sme robili elixír z húb, na podporenie pamäte. („Niektorí študenti tento elixír využívajú pri skúškach, hoci je to zakázané...“) Tesne pred zvonením sa otvorili dvere a vošla Renata... Vyzerala unavene, mala čierne kruhy pod očami, ale inak vyzerala normálne. Pozrela na Snapea, ten jej kývol „Sadnite si“ a hovoril ďalej.
„Čaute“ pošepky nás pozdravila. „Ahoj, ako?“ otočili sme sa k nej. „V pohode, potom Vám poviem,“ otočila sa. Bol to dobrý nápad, lebo rozprávať sa na Snapových hodinách bolo dosť nebezpečné. Okrem toho, už aj tak dnes vyzeral, že mal zlú náladu, tak sme nechceli pokúšať šťastie. Zazvonilo, no Snape pokračoval ďalej. „Tieto veci musím ešte dokončiť dnes, takže sa na ďalšej hodine ospravedlňte, že som Vás zdržal. Takže potom sa tam pridá 26,5 dekagramov podrvených, čerstvých...“
Pozreli sme sa na seba... Ďalšiu hodinu máme veštenie, s Jurajdou. Som zvedavá, čo povie, ked budeme celá trieda hromadne meškať. Je to ale jej problém, my za to nemôžeme.
Za dvadsať minút nás Snape pustil. Veštenie sa začalo pred piatimi minútami, nie je to až také zlé. Rýchlo sme kráčali k severnej veži. My s Hankou a Renatou sme išli posledné. Ked sme konečne boli v učebni, prirútila sa k nám ako fúria Jurášková. „Táááák, kde ste boli??“ chladne na nás pozrela. „Mali sme elixíry, a pán profesor Snape nás zdržal...“ ozvala sa opatrne Miša Mencerová. „To ma nezaujíma!“ zahučala po nej. „Máte hodinu, mali ste tu byť!“ kričala ďalej. Celá trieda si vymenila zmetené pohľady. O čo jej zase ide?
Pozrela sa na nás s Renatou a Hankou. „Vy tri máte trest!“ „Prečo my?“ prekvapene sme sa ozvali. „Trest?“ ozvala sa Ema, „a to ako?“ Celá trieda zašomrala, bolo im jasné, že toto nebolo spravodlivé. Jurášková sa pohŕdavo zasmiala. „Prišli ste ako posledné, takže to je výstraha pre celú triedu.“ Pozreli sme sa na seba – sviňa. „A aby som nezabudla, o ôsmej u mňa v kabinete...“ sadla si za svoj stolík. My sme naštvane urobili to isté.
„Dnes sa budeme venovať proroctvám. Vie niekto, čo to je?“ rozhliadla sa po triede. Avšak každý ju dokonale odignoroval. Pochopila, že nemá zmysel sa nás na čokoľvek pýtať, tak sa pustila do vysvetľovania sama. „Je to vyjavenie budúcnosti nejakého jednotlivca, alebo skupiny. Väčšinou sa týka veľkých vecí, môže rozhodovať o živote a smrti...“ vypočítane sa odmlčala, ale ked videla, že to nemá žiadny efekt, pokračovala ďalej. „Vypovedá ho osoba, ktorá má magické oko, teda vidí do budúcnosti. Avšak vždy pri nej musí byť niekto, kto proroctvo vypočuje – akísi strážca proroctva. On má moc si proroctvo hocikedy pripomenúť, a on jediný vie aj jeho presné znenie. Ked totiž proroctvo vypočuje niekto iný, po niekoľkých hodinách ho zabudne.
Proroctvá sú najpresnejšie vyjadrenia budúcnosti, avšak často sú vo veršovanej, alebo hádankovej podobe, prípadne oboje. Proroctvo sa väčšinou splní, no aby to bolo možné, je treba splniť nejakú podmienku, úlohu alebo niečo podobné. Dobre, teraz sa pozrite do knihy, strana 11 a prečítajte si nejaké proroctvá. A buďte potichu, decká,“ dodala.
Po hodine sme sa postupne trúsili von... „Ty, to je taká krava, že až... Ako si to predstavuje, dať vôbec niekomu trest, nieto ešte Vám trom!“ rozčuľovala sa cestou dole schodmi Karin. „To vieš, som tam bola aj ja, tak to hneď využila,“ zatrpknuto som si vzdychla. Naozaj, ten trest nám dala len kvôli tomu... Som zvedavá, čo nám dá robiť, asi leštiť šálky po hodine... Fakt super. „Borka, ale to nebolo spravodlivé...“ ozval sa mi za chrbtom Emin hlas, „Fakt? To mi nenapadlo!“ naštvane som jej odvrkla

O päť minút osem sme stáli pred jej kabinetom. „Kto klope?“ prebehla po nás pohľadom Renata. „Ja sa dobrovoľne vzdávam,“ dodala rýchlo. „Ja tiež,“ pridala som sa a pozrela na Hanku. „Dobre, ja to teda risknem,“ povzdychla si a vystrela ruku. Vtom sa však dvere otvorili samé od seba. Stála v nich Jurajda s posmešným výrazom na tvári. „Poďte dnu,“ zavelila ráznym hlasom. Pozreli sme sa na seba – takto sme ju ešte nezažili. Som zvedavá, ako to dopadne, pomyslela som si, ked som prekročila prah.
Jej pracovňa nebola veľká, a množstvo vecí na podlahe a na stole pod oknom ju ešte zmenšovali. Na okne bola krikľavo rúžová záclona až po zem, kúsok od nej objemná skriňa s vyrezávanými ornamentmi, vyzerajúcimi ako lacná napodobenina čínskych znakov. Na celej podlahe ležal chlpatý, pásikavý koberec. Priamo jej štýl, pousmiala som sa v duchu, ked som sa rozhliadala po stenách. Plagáty kulturistov, prípadne jej fotografie.
„Budete leštiť šálky,“ ukázala prútikom na stôl, ktorý sa pod ťarchou asi stovky šálok takmer prehýbal. Vedľa nich sa objavili handry a čistiace prostriedky. „Bez čarovania, samozrejme...“ dodala zbytočne. „Ja si zatiaľ niečo vybavím,“ povedala, otočila sa na opätku a prešla spojovacími dverami do druhej izby, ktorá jej patrila.
Usadili sme sa na zemi a pustli sme sa do práce. Keďže sme mali za sebou dlhý den, boli sme tak unavené, že sme sa ani nerozprávali, len sme mlčky pracovali. Zobrať šálku, naliať na handričku kúsok tekutiny, vyleštiť, odložiť šálku a vziať si ďalšiu. Stereotyp ako vyšitý...
Vonku sa postupne zmrákalo, no my sme ešte stále neboli hotové. Ostalo nám ešte asi zo desať šálok, ked sa za nami ozval nejaký zvuk. Ako na povel sme sa naraz všetky tri otočili. Stála za nami Jurášková s namiereným prútikom. O čo jej ide? napadlo mi vo chvíli, ked sa pohla smerom k nám. „Konečne,“ povedala sťažka. „Už dlho som Vás chcela mať tu... Takto. A podarilo sa,“ chladne sa usmiala. My sme si vymenili zmätené pohľady.
„A teraz,“ pozrela na nás „Vás zničím, aby sa nemohlo naplniť to proroctvo.“ „Aké proroctvo??“ vyhŕkli sme rýchlo. „Proroctvo o Vás a Temnom pánovi.“ odpovedala s pohľadom upretým na okno. „Nie ste normálna,“ povedala som neisto. „Poďme,“ podporila ma Renata, a vykročila ako prvá ku dverám. Jurášková sa na okamih zatvárila prekvapene, no o chvíľu jej tvár nadobudla pôvodný istý výraz. „Nejdete nikam,“ zakričala a namierila prútik na Renatu.
V tej chvíli sa stali viaceré veci – Jurajda na Renatu zoslala kliatbu Immobilitacionis, tá sa zviezla na zem, my s Hankou sme preľaknuto uskočili. Vtom sa ozvala strašná rana od dverí, a dnu sa vovalili Snape so Séchom. Ked nás zbadali, na tvári sa im mihol závan uľahčenia. Obaja sa pozreli na Jurajdu – „Inconscience“ zvolali naraz. Padla na koberec, a my sme len pohľadom behali od jedného k druhému.
„Čo sa deje???“ vyrútili sme sa na nich s otázkou. „Potom,“ umlčal nás Snape. „Ja zoberiem Renatu a ju,“ kývol hlavou k Jurajdovej nehybnému telu, „do nemocničného krídla. Vy zatiaľ choďte s profesorom Séchom na nejaké tiché miesto, ten Vám to vysvetlí. O chvíľu prídem tiež,“ pozrel na Sécha. Ten prikývol, potom pozrel na nás s Hankou a pokynul nám „Poďte za mnou.“
Vyšli sme z pracovne do chladnej a tmavej chodby. Séche išiel pred nami a svietil prútikom na cestu. Unavene sme išli za ním. Za pár minút sme vošli do nejakej menšej triedy. Mávnutím prútika zapálil oheň v kozube.
„Sadnite si,“ usmial sa na nás, a sám si sadol na katedru. „Vy asi neviete, čo sa deje, však?“ spýtal sa na nás, zatiaľ čo sme si my sadali. Zamietavo sme pokrútili hlavou. „Hm,“ pokýval hlavou, „tak poďme na to od začiatku. Viete, čo je to proroctvo?“ „Hej, akurát dnes nám to... ona... vysvetľovala na hodine.“ ozvala sa pomaly Hanka. Ja som len súhlasne prikývla. „Aspoň to,“ ozval sa od dverí Snapeov hlas, ten sa práve vrátil z nemocničného krídla. Sadol si oproti nám, vedľa Sécha. „Keďže viete, čo to je, môžeme ísť hneď ďalej,“ pokračoval, vyberajúc slová. My s Hankou sme mlčali a čakali.
„Pred šestnástimi rokmi bolo vyslovené jedno proroctvo...“ začal Séche, a preniesol pohľad kamsi do diaľky. „Toto proroctvo má veľký význam, určuje spôsob bitky proti Voldemortovi. No najrozumnejšie bude, ak si toto proroctvo vypočujete samé,“ dokončil, a pozrel na Snapea. „Hej,“ povedal len, a mihol prútikom. Na stole pred nami sa objavila veľká misa naplnená takmer po okraj striebristou ťažkou hmotou – myslomasla. A dokonca Snapeova, na vonkajšej stene mala čiernu visačku z jeho menom.
Jej majiteľ sa postavil, a strčil do stredu hmoty, vyzerajúcej ako puding, prútik. Trocha ním pomiešal, a vytiahol von. Za ním sa vinula tenká spomienka... Postupne zväčšovala svoj objem, zahusťovala sa, šírila sa do priestoru. Postupne nás všetkých zahalila, a my sme sa ocitli v nej... Respektíve v inom svete.
Stáli sme v malej zastrčenej krčme, ktorú som nepoznala. Snape nás dve chytil za rameno, kývol Séchovi a zaviedol nás k prázdnemu stolu v rohu. Sadli sme si. Nikto si nás nevšímal – nikto nás nevidel... To bolo kúzlo spomienok.
Sedeli sme tam hodnú chvíľu, absolútne potichu, nikomu sa nechcelo hovoriť, pýtať sa, vysvetľovať. Vtom sa prudko otvorili dvere. Stál v nich nejaký chlap. S Hankou sme vyvalili oči. „Lupin,“ hlesla ona. Hej, bol to on, ale asi o 15 rokov mladší... V podstate ešte študent. Rozhliadol sa po miestnosti, a sadol si ku stolu vedľa nášho.
„On je ten strážca proroctva,“ zašepkal Snape, zatiaľ čo sa dvere otvorili druhý raz, a dnu vošla žena, zahalená v hrubom šále, ktorý jej zakrýval tvár. Zbadala Lupina a usadila sa vedľa neho... On sa netváril vôbec prekvapene, stretnutie mali asi dohodnuté.
„Mám to proroctvo,“ povedala tichým zastretým hlasom. Pomaly prikývol. „Môžete hovoriť, ja som pripravený.“
Žena sa otočila okolo seba, nadýchla sa, a začala hovoriť, s neprítomným výrazom, akoby bola v tranze.

„Krutovládca, čo je pri moci,
porazený môže byť,
počas jednej zvláštnej noci,
ked vlci budú viť.

Ako to však docieliť?
Tá otázka je veru správna...
A jej odpoveď?
Tú Ti dá báseň dávna.

Raz jeden múdry človek riekol:
nevlastný brat Pána Temna,
ktorého sa otec zriekol,
taktiež matka jeho slávna.




Iba on má možnosť jedinú,
ako s tyranom skoncovať,
jednoducho skončiť túto vidinu,
ale predtým musí jednu znalosť mať.

A to poznať sestry dve,
ktoré Schopnosť majú, veru hej,
vyrastajúce každá osve,
to pomôže jemu získať dobrý dej.

Tieto sestry sú potomkami rodiny,
čo Lásku a Úsmev vlastnili.
Narodili sa v štvrtom mesiaci, treťom dni,
v roku, ked sa ženy činili.

Takže, záver básne blíži sa,
rýchlo, míľovými skokmi,
a teraz Povolaný musí sa
zariadiť týmito starými vekmi.

Zmĺkla, a prestrašené sa pozrela po krčme, akoby mala pocit, že ju počúval niekto nepovolaný. Napokon sa ukludnila, a dlhým pohľadom pozrela na Lupina. Ten mal na tvári výraz hlbokého sústredenie, po chvíli potriasol hlavou a pohľad jej opätoval.
„Idem,“ povedala, ked si všimla, že ju už vníma. On nepovedal nič, len prikývol, postavil sa a odišiel. Po chvíľke ho nasledovala aj ona. My s Hankou sme sa nechápavo pozreli na náš doprovod. „O čo išlo v tom proroctve,“ spýtala sa Hanka. V tej istej chvíli som sa ozvala aj ja „A čo s tým máme my?“ Obaja sa však postavili, Snape len zamrmlal „Potom,“ chytil nás za ruky. Nasledovalo prudké trhnutie, a ocitli sme sa nazad v škole, v tej istej triede, odkiaľ sme odišli.
Akonáhle sme sa spamätali, a sadli si naspať do lavice, Snape nám pokynul, „No, teraz Vám to vysvetlíme,“ a pozrel na Sécha. Ten sa postavil, a prešiel do stredu učebne. „Toto proroctvo Vám nič nehovorí, všakže?“ začal. Obe sme zamietavo pokrútili hlavou. „Myslel som si,“ povedal skôr pre seba a pokračoval. „Toto proroctvo vyslovila stará, jedna z najlepších veštíc. Pred vyše šestnástimi rokmi...“ skúmavo sa na nás zahľadel. „Vtedy sa udiali mnohé, dajme tomu podivuhodné veci. V prvom rade, Voldemort mal dovtedy najväčšiu silu. Táto sila desila všetkých čarodejníkov, ktorí neboli na jeho strane. Nikto nevedel, ako by sa dal zničiť, alebo aspoň obmedziť. Prosto, boli to dosť zlé časy.
A akoby toho nebolo dosť, v tom istom roku zahynuli dvaja mocní dobrí čarodejníci, o ktorých sa vravievalo, že iba oni majú šancu Voldemorta zničiť. Boli to manželia, meno nie je dôležité, čo mali dva dary – Lásku a Smiech. Podľa mnohých jediné dve veci, čo mohli vyhrať boj dobra nad zlom. Avšak skôr, ako tieto veci mohli využiť, ich oboch zabili smrťožrúti, na Voldemortov príkaz, samozrejme,“ pozrel na nás skľúčeným pohľadom.
„Avšak niekoľko týždňov pred smrťou sa im narodili dvojčatá – dve sestry,“ pokračoval Snape tvrdým hlasom. „Tieto sa našťastie podarilo zachrániť. Toľko z histórie asi stačí,“ vstal, a podišiel k nám. „Pane... Pán profesor, ale...“ začala Hanka, a ja som ju doplnila „čo s tým máme spoločné my?“ Obaja sa pousmiali, Séche si opäť sadol na katedru, a povedal „No, naozaj netušíte, čo sme tým chceli povedať?“ Zamietavo sme pokrútili hlavou. „Ale no tak... Dve sestry, naozaj Vám to nič nehovorí?“ „Nie...“ zamyslene sme odvetili.
Snape si sadol tiež. „No, možno Vám to bude jasnejšie, ked Vám poviem, že tie dvojčatá, tie dve sestry, ste Vy,“ a posnažil sa o úsmev.
„Nie! To... To nie je možné,“ „To musí byť omyl,“ „My nie sme sestry,“ prekrikovali sme sa jedna cez druhú. Obaja sa len zhovievavo usmiali, a Séche povedal „Ste. Pozrite sa na to proroctvo... Je to tam jasne napísané.“ „Kde?“ vyhŕkli sme obe. „Napríklad v tom dátume narodenia...“ odvetil.
„Hej, ja síce mám narodeniny v apríli, dokonca tretieho. Ale Hanka je septembrová. Už len preto nemôžme byť dvojčatá.“ postavila som sa. Hanka len prikývla. Séche si povzdychol, potom sa otočil, a zobral do rúk obálku, ktorá ležala na stole, a ktorú sme si dovtedy vôbec nevšimli. Podal nám ju. Trasúcimi rukami sme ju otvorili, a von vyletel kus zažltlého papiera, poskladaný na čo najmenší rozmer. Otvorili sme ho. Hore bolo napísané veľkým písmom :RODNÝ LIST HANY A BARBORY ELUOVÝCH.
„Ale... my predsa nie sme Eluové... Nie sme. Ani sestry,“ povedala po chvíli Hanka. Snape si vzdychol, pozrel na Sécha, napokon sa postavil a podišiel k nám. „Vyhrňte si rukávy na pravej ruke, prosím.“
O čo mu ide, rozmýšľala som pri vyhŕňaní svetra. Pod ramenom pravej ruky som mala materské znamienko v tvare kríža, ale nechápala som, čo to má spoločné s terajšou situáciou. Pozrela som sa na Hanku, ktorá sa tvárila rovnako zmätene ako ja. O pár sekúnd som však zalapala po dychu. Na Hankinej ruke bolo to isté znamienko...
V hlave mi začalo hučať, akoby som bola na štvorprúdovej križovatke. Rovnaké znamienka... To nemôže byť náhoda. Zdvihla som pohľad z našich rúk. Hanka urobila to isté. „Ja...“ „My...“ „Asi...“ „Hani...“ dojato sme sa prerušovali. Odkiaľsi spoza nás sa ozval Snape „Konečne,“ pousmial sa. So smiechom sme sa obe k nemu otočili. Séche si opäť sadol.
„Ale... ako je to možné?“ vyslovila Hanka pálčivú otázku. „Hneď Vám to bude jasné, ked Vám dorozprávam celý príbeh. Takže, po smrti Vašich rodičov sme sa báli o Vašu bezpečnosť. Našťastie, o tom, že ste sa narodili, vedelo len velmi málo ludí. Rozdelili sme Vás teda do dvoch rodín, ktoré sa zaviazali, že Vás budú vychovávať ako vlastné, a nikdy nikomu nepovedia pravdu. Takže ste vyrastali šťastne, až prišiel čas nastúpiť na Metodovú. Vedeli sme, že tu sa stretnete, ale nepredpokladali sme, že sa spoznáte. Dohoda znela, že pravdu sa dozviete v den Vašich sedemnástich narodenín. Avšak,“ odmlčal sa a pozrel sa na nás, „po dnešnom dni sa to už tajiť dlhšie nedalo. Bolo by to voči Vám nespravodlivé,“ dokončil. Séche len slabo prikyvoval.
„A... čo znamenalo to s tými schopnosťami?“ pozrela som na nich. „Vaši rodičia boli potomkami silných vetiev čarodejníkov,“ začal Séche. „Oboch rodiny mali jednu Schopnosť – Vaša mama Smiech, a Váš otec Lásku. Dedili sa z generácie na generáciu, ale nebolo potrebné ich využiť. Šetrili sa na mimoriadnu situáciu, pretože sa mohli využiť len raz... Samostatne boli silné, no ked sa spojili do hromady, v dobe, ked sa Vaši rodičia vzali, bola to najväčšia sila, aká na svete kedy bola. Vaši rodičia vedeli, že len oni majú šancu poraziť Voldemorta, takže tomu obetovali všetok čas. Ked boli pripravení, išli na miesto, kde sa údajne zdržiaval. Avšak niekto z našich zradil, prezradil to, a Voldemort ich dal zavraždiť ešte predtým, ako sa k nemu dostali.
Tieto schopnosti ostali teda nevyužité, a prešli na Vás dve. Už ich nemáte rozdelené, ale v celku – každá máte časť z každej. Pri ich spojení Voldemort nemá šancu. Pokiaľ sa to zase nikto nedozvie. Takže... asi... nebolo by rozumné, kebyže sa o tom velmi zmieňujete. Nikdy neviete, komu môžete dôverovať,“ povzdychol si. „Ale teraz už choďte, sú takmer dve hodiny a ráno musíte byť na hodine,“ dodal. „Pán profesor,“ začala ešte Hanka, „a čo bude z Jurajdou?“ „Vyhodia ju, a potom pravdepodobne pôjde do Azkabanu,“ pozrel na nu Snape. Prikývla, pozrela na mňa, a obe naraz sme vstali. „Dobrú noc,“ povedali sme ešte vo dverách. „Dobrú,“ odvetili.
Išli sme do klubovne tmavými chodbami, no nepovedali sme ani slovo. „Amíny,“ zašepkali sme heslo a vliezli dnu. „Borka, toto som netušila. Ale nie je to zlý pocit, len taký...“ „divný,“ doplnila som ju. „Nový, ale... zvykneme si. Som rada,“ pokračovala som, zatiaľ čo si Hanka zívla, a mňa to tiež bralo na spánok. „Zajtra sa porozprávame,“ povedala, a zamierila so svojej izby. Ja som vošla do tej mojej. Karin spala, a Renata tam nebola, pravdepodobne ostala na nemocničnom krídle. Zaľahla som do postele, a ako náhle som sa hlavou dotkla vankúša, zaspala som.


Na druhý den ráno som sa nebudila ľahko, predsa len päť hodín spánku nestačí. Kým som sa vykotúľala z postele, bolo takmer pol ôsmej. Rozmýšľala som, že by som sa na prvú hodinu vykašlala, no potom som si spomenula na včerajšiu noc a na Hanku, a z postele som vyletela ako blesk. Renata ešte stále nebola v izbe. Rýchlo som na seba nahádzala oblečenie a zbehla dole. Stála tam Karin, čakala na mňa... Kúsok opodial stála Hanka s Magdou. Otočili sa a Hanka mi nenápadne kývla hlavou.
„Čo máme dnes prvú hodinu?“ otočila som sa ešte mierne ospalo na Karin. „Kedy si to už konečne zapamätáš... Starostlivosť o magické tvory,“ odpovedala. Prikývla som, medzi časom som si spomenula aj sama. „Tak poďme na raňajky...“

„Čau,“ podišla ku mne Hanka, ked nám Kružan rozdelil prácu pri jednorožcoch – mali sme im vyčesať srsť, očistiť a skontrolovať kopytá a tak podobne. „Ahoj,“ usmiala som sa na ňu popri hľadaní hrebeňa v kope náradia.
„No, ako sa máš po včerajšku?“ spýtala som sa, ked som ho našla. „Unaveno,“ usmiala sa. „Hm, tak to sme dve,“ zívla som. „A ešte okrem toho tak nejako divne,“ pokračovala, „vieš, predsa len získať sestru zo dna na den, to sa nestáva každý den.“ Súhlasne som prikývla. „Ale... nie je to zlé, skôr by som povedala, že to je fajn.“ „Som rada, že sme to práve my dve. No trocha sa aj bojím.“ potichu povedala. „Kto by sa nebál, v takejto situácii.“ zamrmlala som. „Ale aspoň už vieme pravdu,“ dodala som už veselšie. „Hej... Ale ešte stále pravdepodobne nie celú... a úplne všetko. No, potom dokončíme,“ povedala rýchlo, ked videla, ako sa k nám blíži Kružan.
„Už ste hotové?“ sklonil sa nad nás. „Skoro áno, pán profesor,“ „Tak pokračujte, pokračujte.“


Večer sme s Hankou sedeli samé v klubovni. „Jediné, čo ma teraz trápi,“ ozvala som sa po chvíli ticha „je to, že sme v podstate siroty... A že moji rodičia nie sú moji rodičia...“ Pozrela na mňa „Hej... presne viem, o čom hovoríš... A na druhej strane, je to strašne divné... Zrazu mám sestru. Teba..“
„Čo?? Vy ste sestry?“ ozval sa za nami Emin hlas. „A to ako??“ prišla k nám, a sadla si do kresla. Rýchlo sme sa s Hankou na seba pozreli. „Nie!“ skríkli sme obe naraz „To... to mala byť taká...“ začala som koktajúc vymýšľať výhovorky. „To mala byť ako sranda, vieš?“ snažila sa aj Hanka, zatiaľ čo Ema len prevaľovala očami z jednej na druhú. „Ahááá,“ povedala nakoniec... „No tak dobre... no,“ zdvihla sa a odišla hore schodmi.
Pár sekúnd na to sa dnu vovalili Karin s Renatou a Magdou. „Borka, vieš čo sa stalo?“ prekrikovali sa jedna cez druhú... „No, netuším,“ postavila som sa a podišla ku kozubu. Mávnutím prútika som v nom vyčarovala oheň.
Všetky tri sa začali strašne smiať, Napokon sa ako prvá ako – tak ukludnila Renata, zatiaľ čo my s Hankou sme sa na seba pozreli – to bude niečo fakt vtipné. „Vieš, išli sme po chodbe, tej čo je na tretom poschodí, a...“ premohol ju ďalší záchvat smiechu. Toto bude nadlho, pomyslela som si. „A tam sa oproti nám vyrútil Krum,“ pokračovala Karin. Aha. Odkedy prišiel na našu školu Krum, užili sme si kopec srandy – totiž, bolo celkom vtipné sledovať, ako sa ho snažili zbaliť takmer všetky baby od tretieho ročníka vyššie, na čele s Luciou Danayovou. On im však zatiaľ celkom úspešne utekal, naopak, vôbec si ich nevšímal, akoby ho absolútne nezaujímali. Jeho zaujímal niekto celkom iný – naša Magda. Všímal bolo slabé slovo. Bol takmer všade, kde aj ona, snažil sa sedieť čo najbližšie pri nej. Ak niekam išla, šiel tam aj on... Usmieval, pozeral, neprestajne. Prosto – dvoril jej.
Ona si to všimla, už dávno, ale zatiaľ neurobila nič, nechávala to tak. Ale získala tiež takú iskričku v oku, takže milý Krum mal šancu uspieť.
„Tak, čo sa stalo?“ opýtala sa Hanka. „No, zrazu stál oproti nám a že či môže hovoriť s Magduškou, osamote,“ chopila sa slova zase Renata. Pozreli sme na Magdu, tá sa len usmievala a červenala zároveň.
„No?“ netrpezlivo sme ju vyzývali... Ale ona sa len smiala, tak sme s nádejou pozreli na Renatu a Karin. „Jednoducho, vyznal jej lásku...“ sadla si do kresla Renata. „Čo???“ bleskovo sme zase preniesli pohľad na nu. Len prikývla... a zosypala sa do druhého kresla.
„A??“ sadla som si na operadlo. Pozrela na mňa pohľadom, v ktorom boli tie zriedkavé iskričky absolútneho šťastia. Tak potom, prebleslo mi v tej chvíli hlavou, to musí znamenať, že... Usmiala som sa. Ona tiež, a pošepky mi potvrdila moje dohady. „Sme spolu,“ a rozosmiala sa ešte viac. „Blahoželám,“ vrhla som sa na nu...
Takže máme o jeden párik viac... Kiku s Tomášom, teraz aj Magda s Krumom, pomaly sa nám to rozširuje. Ešte sa uvidí ako dopadne Karin s Dracom, a Miša s Mišom... No, a samozrejme aj my dve s Renatou... Ale keďže sme boli obe zaláskované do niekoho, s kým by sa nám to mohlo podariť len velmi ťažko, my dve sme ostávali len pri šanci. Síce, niekedy aj motyka vystrelí. A v Renatinom prípade by sa to podariť mohlo, niekedy to vyznieva tak, že ju má Lupin rád inak ako svoju študentku. Ona si to však nechce pripustiť.


Pomaly sa končila jeseň, bol takmer koniec novembra, až napadol prvý sneh. Všetci profesori už uvoľnili atmosféru na hodinách, predsa len, začala panovať predvianočná nálada.
A naša trieda sa chystala na triedny výlet. Lupin nám dal na poslednej hodine informácie, takže sme sa neučili. Odchádzať sme mali druhý decembrový týždeň, to znamenalo o desať dní. Miesto nášho pobytu boli Tatry... No najlepšie bolo to, že s nami mali ísť Lupin, Snape, a na moju velkú radosť aj Séche.
Večer pred odchodom sme kecali dlho do noci na izbe. „Ja už sa tak teším,“ začala Karin. „Konečne niečo iné ako stále škola. A bude tam aj sneh, tak budeme môcť blbnúť.“ Pozreli sme sa na seba s Renatou, a rozosmiali sme sa. „Vieš, ja mám taký pocit,“ povedala ona, „že mi budeme blbnúť aj bez toho snehu. Ako vždy.“ „No, to máš vlastne pravdu,“ uznala Karin. „Jediné, čo ma štve, že nejde aj Draco,“ dodala smutne. „Ešte stále sa Ti páči?“ pozrela som na nu. Prikývla. „Ale od toho plesu ste sa nejako nebavili, mám taký pocit,“ povedala som. „Hej, máš pravdu... Ale aj tak, možno keby išiel, niečo by sa stalo...“ povedala zamyslene.
„Alebo si tam nájdeš niekoho iného,“ usmiala sa Renata. „A koho asi tak?“ zasmiala sa Karin. „Matlona alebo Drobného? Ďakujem pekne...“ smiala sa dalej. „No ja neviem, všetko je možné,“ podpichla ju Renata. Ako odpoveď hodila po nej Karin vankúš. A začala sa vojna. Po celej izbe lietali veľké biele podhlavníky, takže to bola zóna ohrozenia.
„Do mňa nie!!“ kričala som márne. „Ja som v tom nevinne.“ „Nevadí,“ otočila sa Renata, a už na mňa jeden vankúš letel. Takto to pokračovalo hodnú chvíľku, až kým nebol neporiadok v celej izbe a my úplne vyčerpané. Konečne sme s tým prestali, a ľahli si, okolo pol druhej nadránom. „Zajtra budeme mŕtve,“ uzavrela to ešte Renata.





Druhý deň ráno sa celá sexta zoradila pred školou, spolu s nami aj traja profesori, čo mali ísť s nami. Všetci sme boli oblečený v muklovských odevoch, pretože sme mali ísť vlakom, na autobus škola nechcela dávať peniaze a premiestnovať sme sa ešte nevedeli. Vidieť Snapea v texaskách a svetri bolo dosť zaujímavé.
Posledný raz sme sa pozreli na školu, ktorá bola zasypaná takmer metrovým závojom snehu, a Lupin zavelil „Ideme.“ Na vlakovú stanicu sme museli ísť peši, a z batohmi na chrbtoch a taškami v rukách to nebola maličkosť. Našťastie nebola ďaleko.
O necelú polhodinku sme už stáli na nástupišti číslo dva a chveli sme sa od zimy. Konečne prišiel náš vlak, všetci sme sa nahrnuli dnu a snažili sa nájsť čo najlepšie miesta. My s Karin a Renatou sme si našli prázdne kupé, do ktorého sa ešte pridali Hanka s Magdou a so Snapeom. O ostatných sme nevedeli, kde sú.
Cesta ubiehala dosť rýchlo, smiali sme sa a zabávali. Na moje prekvapenie sa aj Snape zdal, že sa celkom baví, občas to dokonca vyzeralo, že sa jemne pousmial. Ako sa slnko dvíhalo do stredu oblohy, dvíhala sa aj úroveň nášho hladu. Napokon sme to nevydržali, a rozbalili sme si balíčky zo školy. To nám zabralo dosť veľa času, a ani sme sa nenazdali, a už sa blížila naša zastávka. Veci sme rýchlo nahádzali do batohov, a vyšli do úzkej chodbičky.

Za pár minút sme už stáli na maličkej stanici, zavalenej snehom a obklopenou prenádhernými horami. Vyrazili sme na posledný úsek cesty, na chatu. Kráčali sme po úzkej vyšliapanej cestičke, až kým sme sa neocitli pred chatou, ktorá sa mala stať na niekoľko dní naším domovom.
Privítala nás milá teta recepčná, dala nám kľúčiky a hneď potom odišla. Rozdelili sme sa teda do izieb, a nám s Karin a Renatou sa ušla práve trojka, na druhom, najvyššom poschodí. Vedľa nás mali izbu Kika, Miša, Hanka a Magda, takže celá naša skupinka bola na jednom mieste.
Keďže už bol čas večere, zišli sme opäť všetky dolu do malej útulnej jedálničky, kde veselo plápolal ohník. Lupin stál pri nom, a prútikom na jednotlivé stoly vyčarovával taniere s polievkou. Raz darmo, je to najjednoduchší spôsob varenia. Sadli sme si k jedinému stolu, čo ešte nebol obsadený, a pustili sme sa do jedla.
„Som zvedavá, aký bude večer program,“ ozvala sa Magda popri jedení. „Netuším,“ natiahla sa Kika. „Ale dnes večer by som celkom prijala voľno, nechce sa mi hrať nejaké hry, alebo čo,“ pokračovala.
Ja som sa otočila na Renatu. „Zajtra bude spln,“ začala som potichu, „máš elixír?“ Prikývla. „Hej, Lupin ho má u seba na izbe, potom mi ho ráno donesie...“


Druhý den ráno sme boli strašne nevyspaté, ked nás Snape prišiel o deviatej zobudiť. Niet divu, ked sme sa bavili asi do štvrtej.
„Poďte, doniesli nám raňajky,“ hovoril, zatiaľ čo nám vyťahoval žalúzie. „Uhm,“ zamrmlali sme... S nechuťou sme vyliezli s postele, obliekli sa a zišli dole. V jedálni už na stoloch boli tanieriky s chlebami a nejakou pomazánkou.
„Ejha, zase výdatné jedlo,“ ironicky poznamenala Karin, ked sme si sadli.
Neskôr sme sa vybrali všetci na prechádzku do lesa, no keďže sme sa po kolená brodili v snehu, ďaleko sme sa nedostali, a po hodinke sme to radšej otočili nazad na chatu. Poobede sme sa len všetci rozprávali v jedálni, ktorá nám slúžila aj ako klubovňa. Rozoberali sme veci zo školy, no dostali sme sa aj k úplne iným témam...
Ani sme sa nenazdali, a bola večera, ktorú tento raz chystal Snape, a prekvapivo to bolo jedlé. Hneď po jedle sme išli na izbu, už sme sa chceli porozprávať aj samé. Avšak ako náhle sme vyšli hore, Karin úplne zbledla a roztriasla sa.
„Čo Ti je?“ preľaknuto sme k nej aj s Renatou podišli. „Bolí ma žalúdok,“ zašeptala namáhavo a ľahla si na posteľ. Renata podišla ku dverám. „Idem za Snapeom, nech jej dá nejaký elixír, aj tak si musím ja ešte zobrať ten môj,“ a vyšla z izby.
O pár minút sa vrátila, a za ňou Snape so Séchom. Obaja prišli ku Karin, a Snape vytiahol malú fľaštičku, ktorú jej priložil k perám. Ja som zatiaľ prišla k Renate. „Čo tu robia obaja?“ pošepky som sa pýtala. „Séche bol u Snapea na izbe, a tak išiel s ním.“
„Aha,“ prikývla som. „A čo ten tvoj elixír?“ „Lupin je niekde vonku, mám ísť za ním,“ pousmiala sa. Ja tiež. „Tak utekaj,“ postrčila som ju k dverám.
Ked sa za ňou zavreli dvere, presunula som sa nazad k posteli, kde ležala Karin. Vyzerala o poznanie lepšie, usmievala sa. „Tak my ideme,“ pozrel na mňa Snape, no vtom sme ucítili nejaký štipľavý zápach. Vymenili sme si všetci prekvapené pohľady. A hneď na to sa mi pred očami zatmelo...



Ked som ich otvorila, prekvapene som sa rozhliadla okolo seba. Bola som v tmavej, pochmúrnej miestnosti bez okien. Opodial som na zemi bezvládne zazrela ležať Karin. Prepánajána, čo sa stalo? vírila mi v hlave znepokojivá otázka. A kde to sme?
Chcela som sa posadiť, no niečia ruka ma zachytila za plece a zatlačila späť na zem. „Ešte nevstávajte, a ležte pokojne.“ Séche!! Je tu. Aspoň to. Ale... potom by tu mal byť aj Snape. Vtedy, na tej našej izbe sme boli predsa všetci. Prebehla som pohľadom miestnosť, a naozaj, stál pri dverách, jasne sa tam črtali jeho obrysy.
Hladal niečo vo vreckách plášťa, pravdepodobne prútik, kvôli svetlu. Bodlo by... Položila som hlavu na podlahu a pozrela na Sécha, ktorý sa medzičasom usadil vedľa mňa.
„Asi Vám dám blbú otázku, ale neviete, čo sa stalo?“ našla som v šere jeho oči, a pozrela do nich so spýtavým pohľadom. „Rád by som Vám odpovedal, no nemám ani tušenia... Neviem, kde sme, a ani čo sa stalo,“ skleslo sa pousmial, a pozrel niekam do rohu neprítomným pohľadom.
Vtom okolo nás doslova preletel Snape, za ním jeho vejúci čierny plášť, a vrazil plnou silou do steny. So Séchom sme sa na seba rýchlo pozreli, a potom on vstal a podišiel ku Snapovi.
„Severus, ste v poriadku?“ sklonil sa nad neho. „Gagagugúgagú,“ usmial sa na neho Snape. Séche sa otočil ku mne, a jeho výzor bol jasný – čo s ním je? Pokrčila som plecami, a opatrne som sa posadila, opierajúc sa rukami o zem.
„Jéj, aká škaredá izba. Vy tu bývate? ozval sa do ticha Snape a pozrel na Sécha. Ten prevalil očami. „On je úplne mimo,“ povedal polohlasne. Ak by to nebola takáto situácia, pravdepodobne by som sa začala smiať, no namiesto toho som len ustarostene pozrela na Sécha.
„Prečo mám na sebe ten čierny plášť? Veď to sa predsa nenosí... A tie mastné vlasy, no hnus...“ nevšímal si nás Snape. „Severus, tu seďte, dobre? A... nesnažte sa velmi hýbať,“ hovoril m pomaly Séche, ako k malému dieťaťu. ( „Ja som Severus? To je ale zvláštne meno,“) Potom sa otočil, a sadol si ku mne.
„Toto je dosť blbá situácia,“ pousmial sa mierne. „A ešte aj toto,“ kývol hlavou smerom k Snapeovi. „Snáď ho to... eh... rýchlo prejde,“ nadhodila som nepresvedčivo. Usmial sa. „Vlastne, už dávnejšie som sa chcel s Vami porozprávať, osamote, a teraz je asi najvhodnejšia príležitosť...“ odmlčal sa.
„Viete, ja...“ prerušil ho úder do dverí miestnosti, ktoré sa rozleteli. Stáli v nich Renata s Lupinom v hrubých povrazoch, za nimi Jurajda. Zdesene som vyskočila, hoci som sa na to ešte necítila. „Dvere!!! Zavrite ich, ale rýchlo, prepánajána!!“ zvreskla som na Sécha. „Prečo?“ nechápavo sa na mňa pozrel, akoby som sa pomiatla už aj ja. „Je spln,“ sťažka som povedala a ukázala pohľadom cez dvere na kúsok oblohy, kde sa jasne črtal guľatý mesiac. „Nemali elixír! Transformujú sa,“ no bolo už neskoro, obaja už nadobudli vlkolačiu podobu, a vrhli sa po nás s Karin.
Séche sa v tej chvíli premenil na obrovského, mohutného griffona a vrhol sa medzi nás dve a už premenených vlkodlakov. Chytil ich do mocných pazúrov a vyšiel s nimi z miestnosti, pozrel ešte raz na mňa s blčiacimi oranžovožltými očami, a napokon vzlietol.
Všetko sa to stalo tak rýchlo, že Jurášková sa našťastie nestihla spamätať a zakročiť. Rýchlo som skočila ku dverám, a zabuchla ich. Počula som, ako zapadla zámka. Oprela som sa o ne a srdce mi divoko bilo.
Super, pomyslela som si, prerývane dýchajúc. Som tu sama so Snapeom, ktorý je mimo, a s Karin, ešte vždy v bezvedomí. Aspoň jedného z nich by som sa mohla pokúsiť dať do normálneho stavu. Podišla som ku Karin a jemne som ňou zatriasla, no nereagovala. Dýcha vôbec? napadla mi hrôzostrašná myšlienka. Hej, s uľahčením som si vydýchla, ked som zbadala, ako jej pravidelne stúpa a klesá hrudník.
Avšak ju tak ľahko nepreberiem, napadlo mi, a pozrela som sa na Snapea. Možno, ak by dostal ešte jednu ranu do hlavy, prešlo by ho to... Aspoň niekedy to tak býva, uvažovala som cestou k nemu.
„Pán profesor?“ oslovila som ho opatrne. „Ja som profesor?“ vyvalil na mňa oči. Hm, fajn, takže ho to ešte neprešlo... Čo teraz? Mám ho šľahnúť do hlavy, alebo čo?
Keďže mi nič lepšie nenapadlo, odhodlala som sa. Zhlboka som sa nadýchla, napriahla ruku a strelila mu poriadnu facku. Ak by bol pri zmysloch, pravdepodobne by ma bol zabil, prebleslo mi hlavou, zatiaľ čo on otváral oči po prudkom náraze.
Pozrel na mňa... „Pán profesor, ste už v poriadku?“ s obavami som sa pýtala znova. „Samozrejme, že som v poriadku... Prečo by som nemal byť v poriadku? Len ma bolí hlava...“ To sa ani nečudujem. „Kde ja Séche?“ Vďakabohu! Pomohlo to, je normálny, padol mi kameň zo srdca. V skratke som mu všetko vysvetlila, pochopiteľne, moju facku som vynechala.
Zatiaľ sa pozviechal zo zeme, a podišiel ku Karin. „Preberiem ju, ak sa podarí. Vo vrecku plášťa by som mal mať fľaštičku s jedným elixírom, ktorý by tu mohol pomôcť,“ hovoril, zatiaľ čo sa šmátral rukou vo vrecku. Po minúte či dvoch vytiahol skúmavku, zapečatenú korkom, s nejakou modrou tekutinou. Nalial jej to do hrdla, a netrvalo dlho, kým sa prebrala.
Prekvapene sa rozhliadala okolo. „Borka, čo sa stalo?“ opýtala sa potichu, ked ma zbadala. Vzdychla som si. „Vysvetlím Ti to neskôr, dobre?“
Zrazu sa otvorili dvere a dnu vošiel Séche. Bol celý od krvi, a doslova sa tackal. So Snapeom sme sa k nemu vrhli, aby sme ho zachytili. Položili sme ho na zem. Zapichol svoj pohľad na Snapea. „Severus,“ povedal namáhavo, „je tu. Voldemort, a aj smrťožrúti...“ dalej sa nedostal, lebo nevládal. Vyčerpane položil hlavu na zem.
Snape sa zamyslene rozhliadal okolo seba, a o pár minút sa ozval „Teraz máme šancu sa odtiaľto dostať, musíme odísť,“ pozrel sa mi do očí. Ja zase na Sécha, ktorý vyzeral, že melie z posledného, keďže okolo neho bola samá krv, a dýchal veľmi sťažka, a potom naspať spýtavo na Snapea. „Bude to musieť zvládnuť,“ odpovedal na moju nevyslovenú otázku. „Tu by to bolo ešte horšie. Hrozí, že sa sem vrátia smrťožrúti. Nemáme veľa času...“ pozrel znova na Sécha. „Musíme ísť,“ povedal mu potichu. „Zvládnete to, Viktorín.“ „Nepôjde to, nechajte ma tu,“ odpovedal mu namáhavo.
„Na to zabudnite!“ zarazil ho Snape hlasom, ktorý nestrpel žiadne námietky. „Podoprite ho,“ vyzval nás s Karin. Tá sa ešte odvážila spýtať „ako?“, no o chvíľu len prevrátila očami, ked na nu Snape zreval „z každej strany jedna!“
Zatiaľ postavil Sécha, s jemnosťou, akú by som od neho nebola čakala, až sme sa hu ujali my dve. Keďže dohromady sme vážili oveľa viac ako on, nemali sme problém udržať ho.
„Čo teraz?“ pozrela som na Snapea. „Ideme,“ odvetil rázne, zatiaľ čo sa babral s dverami, a následne ich otvoril. Dnu sa vovalil mrazivý nočný vzduch. Snape išiel prvý, za ním sme opatrne našľapovali my dve so Séchom.
„A čo Renata s Lupinom? Sú teraz niekde tu...v lese, behajú tu,“ ozvala som sa. „S pánom profesorom Lupinom,“ namrzene sa otočil Snape. „O nich sa báť nemusíte,“ odpovedal mi Séche. „Odniesol som ich dosť ďaleko. A zajtra už budú v poriadku,“ dodal potichu.
Namáhavo sme kráčali hustým lesom, a ešte k tomu ten hlboký sneh. Nevedela som, koľko sme prešli, ani ako dlho sme takto monotónne kráčali. Pomaly začínalo svitať. Zrazu sa Snape otočil, a premeral si nás. „Prestávka,“ povedal len. Bol už najvyšší čas, pretože nielen Séche už bol na konci so silami. Položili sme ho na zem, ale najprv sme z toho miesta dali preč sneh, aspoň to čo sa dalo. My sme si posadali do kruhu okolo neho.
„Borka, mám strach,“ oprela sa o mňa Karin. „Aj ja,“ pozrela som sa jej do očí, „ver mi.“ Ešte chvíľu sedela pri mne, no potom si ľahla vedľa Sécha a schúlila sa do klbka. Snape sa na nich pozrel, a prikryl ich svojím plášťom.
„Ľahnite si aj vy,“ kývol hlavu. „Nechcem,“ odvrkla som mu. Začudovane si ma premeral, no nepovedal už nič, len si prisadol ku mne. „Nevyzeráte veľmi... v poriadku,“ povedal miernym tónom. „Veď ani nie som,“ otočila som sa opačným smerom. Mala som dosť blbú náladu, a strašný strach.
„Pozrite, viem, že toto je pre Vás dosť ťažká situácia,“ začal hovoriť k môjmu chrbtu. „Mali ste toho dnes v noci veľa. A,“ odmlčal sa, „teraz by ste si mali odýchnuť, aspoň trochu.“ Pomaly som sa k nemu otočila naspäť, a už som nevládala držať slzy, čo sa mi tisli do očí. Pozrel na mňa. „Prečo plačete?“ spýtal sa ma so smutným výrazom. „Trápi Vás niečo?“ naklonil sa bližšie ku mne. To už som nevydržala, a rozvzlykala som sa naplno. Priateľsky mi položil ruku na plece, a pokynul, aby som hovorila dalej.
„Ja,“ vzlykla som, a pozrela na ležiaceho Sécha. Snape len kývol hlavou. „Viem,“ objal ma. „To bude dobré,“ utešoval ma ako malé dieťa. Ja som sa už nebránila. Plakala som, ako už dávno nie, a Snapeov čierny sveter, na ktorom si tak zakladal, bol už celý premočený od slz.
Zrazu sme sa obaja strhli, začuli sme totiž nejaké hlasy. Snape vyskočil. „Zostaňte tu,“ prehodil cez plece, „a zobuďte ich,“ kývol hlavou k Séchovi a Karin. O chvíľu sa už stratil v hustom lese.
Drgla som Karin, ktorá len zachrapkala, a otočila sa na druhú stranu, čím stiahla na svoju stranu celý Snapeov plášť. „Vstávaj,“ zatriasla som ňou silnejšie. Konečne otvorila oči a posadila sa. Séche našťastie išiel zobudiť podstatne jednoduchšie. Práve v momente, ked si sadol, cez kríky a porast preniklo slabé svetlo, akoby z prútika. Kto to je? zľakla som sa v prvej chvíli.
Vďakabohu, spoza stromov sa na čistinku dovalila početná skupina ludí, na čele s usmievajúcim sa Snapeom. Armáda vidlákov, pomyslela som si, a mala som chuť skákať meter nad zem. Povestná vidlácka armáda bolo to najlepšie, čo nám mohlo prísť na pomoc. Tvorili ju mnohí ľudia, aj zo školy, spolužiaci, učitelia... Všetci s dedinskými zbraňami. Bola tak obávaná, že aj mnohí smrťožrúti z nej mali strach.
Za pár sekúnd už stáli všetci okolo nás. Karin sa snažila pozviechať sa zo zeme, no velmi sa jej nedarilo, keďže bola zaborená v sypkom snehu. Už som jej chcela podať ruku, no predbehol ma nejaký blonďavý chalan s milým úsmevom. Pri pohľade naňho sa celá rozžiarila. Ejha... žeby zabudla na Draca?
„Borka,“ zavolala na mňa Hanka. „Som taká rada, že ťa vidím!“ hodila som sa jej okolo krku, až sa zapotácala. „Myslela som si, že sa vám niečo muselo stať, ked ste ráno neboli na izbe, a nebol tam ani jeden profák,“ zaplavila ma prúdom slov. Ja som len prikyvovala.
Zatiaľ sa nejakým chalanom podarilo pozviechať Sécha zo zeme, a mohli sme vyraziť. On sa však zastavil. „Čo sa deje?“ pozrel naňho Snape. „Musíme ísť,“ povedal rozhodne. Pozreli sme sa s Hankou na seba. Veď ideme. S opatrným pohľadom sme si Sécha premerali. Ten sa otočil na nás. „Poďte so mnou, prosím,“ podišiel pomaly k nám.
Snape ho chytil za rameno. „Teraz? Ste si istý?“ „Hej, cítim to... Musí to byť teraz,“ zahľadel sa kamsi do diaľky. „Potom už bude neskoro. Teraz je tu... blízko... a ja som pripravený,“ preriekol odhodlane. My sme opäť, klasicky ničomu nerozumeli, no asi sme už na to boli zvyknuté, a tak sme len prehadzovali očami z jedného na druhého.
Snape sa pozrel na zástup ľudí. „Dobre. Ale vy,“ ukázal rukou na mňa a na Sécha, „potrebujete prútiky.“ „Tu sú,“ vytiahla ich s vrecka Hanka, a podala nám ich. Mne môj dvadsaťšesť centimetrový brezový, a Séchovi jeho tridsaťjeden a pól centimetrový z lipy. „Ale my pôjdeme za Vami,“ začal Snape, „aj s armádou. Ak by sa náhodou niečo... stalo,“ dokončil zamyslene. Séche sa snažil namietať, že to nie je potrebné, ale Snapeova kamenná tvár ho pomerne skoro umlčala. Nakoniec sa teda podriadil.
„Poďme, prosím,“ povedal Séche hneď potom, ako si precvičil funkčnosť svojho prútika (toho dreveného, Renata ). „Ale,“ snažili sme sa zistiť čo sa deje. „Potom vám to vysvetlím, sľubujem. Ale poďte už,“ povedal rýchlo.
Prikývli sme, a podišli k nemu, ak by ho bolo treba podoprieť. Usmial sa a pokrútil hlavou. „Nie, ďakujem,“ pozrel na nás, „už nie je treba,“ dodal a vykročil opačným smerom, vlastne sa vracal nazad. My sme pomaly išli za ním. A za nami zástup asi tridsiatich ludí ozbrojených vidlami, hnojovými bombami, a podobne.
Po niekoľkých minútach Séche zastal. „Takto sme príliš nápadný. Nechajte nás troch,“ ukázal na seba a nás dve s Hankou, „ísť popredu, a vy choďte za nami, s asi päť minútovým odstupom. Ak by bol nejaký problém, dáme Vám vedieť, máme predsa prútiky. Prinajhoršom sa odmiestnime,“ povedal unavene. „S nimi?“ pozrel na nás Snape. Séche prikývol. „Zoberiem ich.“
Snape vyzeral, akoby váhal, no nakoniec povedal: „Dobre teda. My ostaneme tu. Osobne si myslím, že to už nie je ďaleko. Ale ako náhle sa niečo stane...“ „tak Vám to dám vedieť,“ doplnil ho Séche. „Zvládneme to, nebojte sa,“ dodal ešte. Viacero ludí si ho pochybovačne premeralo, no zdalo sa, že Snape mu dôveroval, pretože si sadol a do snehu vyčaroval malý blkotajúci ohníček.
Pohli sme sa teda dopredu. Išli sme asi pätnásť minút, ked sa Séche znova zastavil. „Najprv by som Vám mal asi vysvetliť, čo sa vlastne deje,“ sadol si na zem, a my sme nasledovali jeho príklad. Ticho sme čakali, kým začne hovoriť. Ubehlo zopár minút, potom sa zhlboka nadýchol. „Pamätáte sa, ako sme Vám so Seve... teda, profesorom Snapeom hovorili o tom vašom proroctve?“ opýtal sa. „Hej,“ prikývli sme naraz. „Vraveli sme vám aj to,“ pokračoval, „že len s Vašou pomocou môžeme Voldemorta zničiť?“ nečakal ani na náš súhlas a pokračoval dalej. „Ale doteraz to bohužiaľ nebolo možné, lebo nikto nevedel, kde Voldemort je...“ zamyslene sa pozrel na vrcholky stromov, pomedzi ktoré už prekukovali prvé ranné lúče slnka.
„A teraz to už vieme,“ pokračoval po chvíli. „Áno, ale vtedy ste vraveli aj to,“ potichu sa ozvala Hanka, „že Voldemorta neporazíme iba my dve, ale musí tam byť hlavne ten jeho brat.“ „Máte pravdu,“ pousmial sa Séche. „No, ale pred chvíľkou ste povedali, že teraz je tá najvhodnejšia chvíľa, aby bol Voldemort porazený,“ domyslela som si aj ja, čo Hanka naznačuje. „Áno, aj to je pravda,“ usmial sa ešte viac.
Pozreli sme sa s Hankou na seba. Neviem, či to bolo tým, že sme celú noc nespali, alebo tým, že sme boli vyčerpané z nekonečného brodenia sa snehom, ale naozaj nám absolútne nedochádzalo, kam Séche týmito hádankami sleduje.
Ten sa začal pohrávať so suchým konárikom, spadnutým na zem. „Ale... chýba nám tu ten brat. Voldemortov,“ spustila znova Hanka. „Nie, nechýba...“ zdvihol pohľad Séche. „Je tu,“ potichu dodal. Obe sme sa poobzerali, no boli sme tam len my. Ja, Hanka a Séche. Kde? rozmýšľala som usilovne. Ako to myslel, tu? Jedine... ale to je hlúposť. Síce, čo ak? Asi. Je to predsa jediné možné vysvetlenie. Pozrela som naňho spýtavo. Prikývol. „Ja som to,“ dodal už zbytočne.
V hlave sme mali kvantum otázok, no na väčšinu z nich by sme asi aj tak nedostali odpovede, a tak sme sa len pozerali na Sécha, a čakali. On sa postavil. „Poďme,“ vyrazil. My s dôverou za ním. V sebe sme cítili len akísi tajomný, zvláštny pocit. Akoby sme sa vôbec ničoho nebáli. Nič nás nemohlo ohroziť.

Asi o hodinku sme sa vynorili na neveľkej a tmavej lúke, pod skalným previsom. Neprenikali sem vôbec žiadne slnečné paprsky, bolo tu šero, ako za neskorého večera.
„Buďte potichu,“ zašepkal nám zbytočne Séche. Ani nám nenapadlo vydať zo seba čo i len hlások. Pomaly sme kráčali pritisnutý o skalnú stenu, a asi uprostred nej sme sa zastavili, a rozhliadali sa okolo.
Zrazu sa strhol prudký vietor, stromy sa prehýbali takmer až k tráve. S Hankou sme sa pritisli bližšie k Séchovi. Pocit, ktorý sme mali predtým sa stratil, a zachvátil nás strach. Séche to zbadal, a upokojujúco nám položil ruky na plecia.
Ked vietor ustal, z protiľahlej strany čistinky sa k nám blížili tmavé, zahalené postavy. Úplne vpredu šiel Voldemort...
„Vidím, že si prišiel, Viktorín,“ usmial sa chladne. „No, tvoja chyba... a hlavne, tvoj koniec.“ Jeho oči boli bez akýchkoľvek iskričiek... Chladné, ale bez života. Nebol velmi vysoký, v podstate len o málo väčší ako ja. Jeho tvár bola bledá, vyzeral, akoby práve vyšiel z hrobu. Z jeho prižmúrených očí sršala nenávisť, a celý zahalený v čiernom plášti vyzeral ako stelesnenie zla.
Vytiahol svoj prútik, a namieril na Sécha. Ostatní smrťožrúti stáli bez pohnutia. Vpredu som zbadala stáť Jurajdu. Voldemort sa ani nepohol, len zrazu preniesol pohľad na nás. Nechápavo si nás premeral, potom sa rozosmial. „To je tvoja obrana, alebo čo? Na lepšie si sa nezmohol?“ smial sa dalej. Séche nás zatiaľ chytil za ruky, a podišiel s nami trocha dopredu. „To sú tie sestry,“ povedal potichu, no s veľkým dorazom.
Voldemort sa uškrnul, no úsmev mu postupne mizol s tváre. Uprene sa na nás pozrel...
„Zabite ich!!“ hystericky vykríkol na zástup, a sám pozdvihol prútik. To sme však už vedeli, že misky váh sú na našej strane. Cítili sme, že z nás dvoch vyžaruje obrovská sila, ktorá išla priamo do Sécha. Pomaly sme slabli. V okamihu, ked som vedela, že dlhšie to už nevydržím, nás pustil a postrčil za seba.
Vybral svoj prútik. „Mortalis,“ vyslovil nahlas a zreteľne. Objavil sa tenký a dlhý pásik čierneho svetla. Voldemort ho sledoval očami, v ktorých sa objavila obrovská hrôza. V okamihu, ked sa ho svetlo dotklo, jeho bledou tvárou prebehol tien smrti. Zatriasol sa, a padol na kolená.
S Hankou sme sa pevne chytili za ruky; videli sme, že Séche ten prútik už dlho držať nevydrží. Zavrela som oči, a potichu som si opakovala, že sa to podarí. O pár sekúnd sa ozval zvuk, akoby praskol balónik. Otvorila som oči, a prekvapene som sa rozhliadala okolo seba. Voldemort tam už nebol... Jednoducho sa rozplynul. Smrťožrúti sa v panike rozbehli do lesa, sácajúc sa navzájom.
Séche sa otočil. „Zvládli ste to,“ unavene sa na nás usmial. V tej chvíli mi bolo všetko jedno. „Vy ste to zvládli,“ hlesla som len, a podišla bližšie k nemu. Až tak, že sme sa takmer dotýkali. Neviem, ako dlho sme tam stáli, možno niekoľko sekúnd, a možno hodinu. Ani jeden sa nepohol. Cítila som, že vo mne všetko vrie... Nevydržala som to, a hodila som sa mu okolo krku, tak silno, že takmer stratil rovnováhu a zapotácal sa.
„To bude dobré,“ zašepkal upokojujúco, zatiaľ čo ma jemne objal. V duchu som sa pousmiala – nebude, ale teraz je to jedno. Pomaly sme sa obaja otočili, a prišli k Hanke, ktorá stála opodial, a usmievala sa.
Vykročili sme smerom, odkiaľ sme prišli. Avšak Séche sa o chvíľu zastavil. „Čo sa stalo?“ pozreli sme s Hankou naňho. Vyzeral dosť vyčerpane. „Dalej to nepôjde,“ zhodnotila situáciu Hanka. Prikývla som. Séche sa medzitým zviezol na trávu. „Pauza,“ sadli sme si obe do snehu, vedľa neho.
„Vy musíte ísť... dalej, za Snapeom... inak... smrťožrúti,“ povedal vysilene. „Choďte...“ pokračoval, no Hanka ho prerušila. „A čo s Vami, pán profesor?“ „Necháte... tu,“ dokončil. „Nie!“ vykríkli sme obe naraz. „Jedna zostane tu, a druhá pôjde pre pomoc, za Snapom,“ povedala som, a postavila sa. „Nie, Ty zostaň tu,“ vstala aj Hanka. „Som menej unavená, pôjdem ja, bude to rýchlejšie...“ povedala. „A okrem toho, si tu potrebnejšia ako ja,“ dodala. „Ďakujem,“ pozrela som na nu.
O chvíľu sa stratila v kroví. Ja som si sadla zase vedľa Sécha, ktorý medzičasom zaspal. Vytiahla som si z habitu prútik. Les samotný nebol velmi bezpečný, a ešte ked tu behala skupinka smrťožrútov, ktorým sme pred pár minútami zničili vodcu, a k tomu ešte dvaja vlkolaci... Nebolo na škodu byť v strehu.
Rozhliadala som sa okolo, a triasla sa od zimy. Oheň, napadlo mi. Mávla som prútikom, a kúsok predo mnou sa taký maličký objavil. Teraz som sa konečne pozrela na Sécha, ešte stále spal. Na tvári, na plášti, na svetri, vlastne všade mal zaschnutú krv. Jednoduchým kúzlom som ju odstránila.
Hlavou mi behali rozličné myšlienky, no žiadna nemala nejaký hlbší zmysel. Zamyslene som hľadela pred seba, do plameňov.
„Au,“ pohol sa znenazdania Séche, a snažil sa posadiť sa. Upokojujúco som ho chytila za ruku. Chcel sa pousmiať, no nevládal, tvár sa mu pri tom skrivila od bolesti. „Ležte,“ chytila som ho za rameno, a ruka sa mi triasla ako ešte nikdy.
„O chvíľu už prídu,“ snažila som sa hovoriť pokojne. „Nejaká pomoc,“ dodala som. Viac som však chcela presvedčiť seba ako jeho. Prikývol, no tak odovzdane, akoby mu to už bolo jedno.
Zdvihol pohľad, a pozrel mi do očí. „Aspoň Vám konečne môžem povedať to, čo chcem. Už dlho...“ zastavil sa, no po pár sekundách znovu pokračoval, „jednoducho... je to pre mňa dosť dôležité.“ Prepánajána, o čo mu ide? preblesklo mi hlavou, a netriasli sa mi už len ruky, ale celé telo.
„Chcem,“ pokračoval,“ aby ste vedeli, že...“ zarazil sa, pretože z krovia sa vynorili Snape s Hankou. „Konečne sme vás našli,“ premeral si nás Snape, a mávnutím prútika vo vzduchu vyčaroval nosidlá, na ktoré premiestnil Sécha. Ešte raz všetko skontroloval, uhasil oheň, a pohol sa aj s nosidlami vedľa seba. „Môžeme ísť,“ zahlásil rázne.






Z cesty som si nič viac nepamätala. Neviem ani, ako sme sa vrátili nazad do školy. Takmer nikto nevedel presne, čo sa na výlete stalo, a nám to vyhovovalo. Aspoň sme nemuseli odpovedať na nepríjemné a otravné otázky.
Za pár dní sa ako tak všetko utriaslo, a náš život sa ako tak vrátil do normálu. Renata s Lupinom sa bezpečne vrátili, cez tú osudnú noc nikoho nepohrýzli, čo bolo ešte lepšie. Karin po spoznaní Riša – toho blondáka z armády vidlákov – zabudla na Malfoya, dokonca už mali dohodnuté občasné vonkajšie prechádzky... S Rišom, samozrejme.
Snape nás učil dalej, no bol o poznanie milší, aspoň k našej triede. Séche bol ešte stále v nemocnici, takže som sa nestihla spýtať, čo mi to chcel vtedy povedať.
Blížili sa Vianoce, a celá naša partia sa rozhodla, že cez ne ostaneme v škole. Fajn bolo, že takmer celý zvyšok školy šiel domov, a tak sme od prvého dna prázdnin mali školu viac menej sami pre seba.
Večer sme kráčali prázdnymi chodbami do jedálne, ked sa zrazu pred nami objavil Lupin. „Renata,“ chytil ju za plece, „môžem na chvíľu?“ Prekvapene pozrela na neho, potom na nás, no nakoniec prikývla. „Samozrejme,“ a odišla od nás kúsok dalej. My sme pokračovali v ceste.
O niekoľko minút, práve ked sme dojedali polievku, vrátila sa, celá rozžiarená. Sadla si oproti mne. Pozrela som jej do očí, kde jej blikali svetielka radosti. „Čo sa stalo?“ polohlasne som sa opýtala. „Potom Ti poviem,“ spevavo povedala a nabrala si plný tanier pariacej polievky.
Ja som vyvalila oči... Žeby to bolo to, čo si myslím? Bodaj by... Snáď... Každopádne to tak vyzerá. Nevedela som sa dočkať toho, kedy budeme samé, a dozviem sa to. Našťastie to netrvalo dlho, keďže sme obe rýchlo dojedli a pobrali sa rezkým pohybom do klubovne. Ostatní mali v pláne ísť sa guľovať.
„No tak, je to to, čo si myslím?“ vyhŕkla som ako náhle sa za nami zatvoril obraz. „Ja neviem, na čo ty myslíš,“ pousmiala sa tajomne, a otočila sa smerom k praskajúcemu ohňu. „Renata, prestaň!“ zvolala som nahlas. „Hovor!“ rázne som ju vyzvala.
„Tak čo chcel?“ pokračovala som dalej. „Kto?“ otočila sa na mňa a mala čo robiť, aby sa nerozosmiala. Pravdepodobne bol však výraz mojej tváre dosť vražedný, tak sa pohodlne usadila a pozrela na mňa... „No... ako by som začala,“ „Rýchlo,“ skočila som jej netrpezlivo do reči.
„Dobre... dobre... trpezlivosť... Re.. teda, Lupin mi povedal, že...“ zasnívane sa zahľadela kamsi do diaľky. „Má ma rád,“ akoby melancholickým hlasom predniesla.. „Super!“ vykríkla som. „Teším sa,“ nevedela už odsedieť na mieste, a roztancovala sa po izbe. „Tak to ti verím,“ rozosmiala som sa.
„Ale aby som sa netešila len ja... Hovoril aj o Séchovi....“ pozrela s iskričkami v očiach na mňa. Sadla som si.
„A?“ s obavami som sa pýtala. Nevedela som o nom nič, odkedy sme boli spolu v tom lese. Spýtavo som sa na Renatu pozrela. „Dnes ho pustili z nemocnice... už je tu, v škole.“
V tej chvíli som mala pocit, akoby sa ten traktor, čo mi stal na prsiach konečne pohol. Usmiala som sa.
Vtom ako víchor vtrhla do klubovne Karin, a behom si to prerážala pomedzi kreslá. „Borka! Borka!!!!“ volala ako o život. Pozreli sme sa s Renatou na seba. „Čo sa stalo?“ vyľakane sme sa k nej pohli.
„Borka! Rišo...“ zadýchala sa a sadla si na operadlo stoličky... Ta sa podozrivo zaknísala, no inak nereagovala. „No??“ Už som naozaj nevedela, čo sa deje, a Renata vyzerala podobne.
Karin sa na nás pozrela s výrazom smrti v očiach, a potom to prišlo: „Rišo, on chce so mnou chodiť.“ To už bolo aj na nás veľa. Vybuchli sme aj s Renatou do takého smiechu, že nám až slzy tiekli. Renata sa oprela o stenu a v smiechu sa zviezla na zem, a ja som sa zase potácala k schodom.
„Karin,“ dostala napokon zo seba Renata, „nemyslím si že to je dôvod tretej svetovej vojny. Ostatne, čo si si myslela? Že chodíte spolu von len v rámci zdravotných prechádzok?“ a smiala sa dalej.
Ja som len súhlasne prikyvovala a utierala si slzy. „Skús to s ním, pokiaľ sa mate radi, nie je to snáď nejaký vážny problém.“
„No, to nie,“ uznala Karin. „Ale aj tak. Myslíš, že.. že by nám to mohlo ísť?“ Odpovedať na túto závažnú otázku som však už nestihla, pretože do klubovne vošiel Snape. Snape v klubovni chrabromilu. Po udalostiach posledných dní by ma síce nemalo prekvapovať nič, ale predsa len ho vidieť tu bolo trocha nezvyčajne.
„Potrebujem s vami hovoriť,“ pozrel na mňa, a jeho čierny plášť za ním vial ako zástava. „Dobre...“ vyjavene som si ho premerala pohľadom. „Osamote,“ precedil cez zuby. Kurník šopa, toto nebude dobré. Osamote s očividne naštvaným Snapeom, radšej by som išla bojovať s Voldemortom bez prútika a so zaviazanými rukami.
„Teraz!“ dodal a pokynul mi nech idem za ním. Otočila som sa na baby, prevrátila oči, a s trasúcimi sa kolenami som vychádzala otvorom z klubovne, pred ktorou už asi čakal Snape.
Nemýlila som sa. Bol pred vchodom, no chrbtom ku mne a zatiaľ si ma nevšimol. „Pán profesor?“ s trasúcim hlasom som ho oslovila. Pomaly sa otočil. Čakala som v jeho tvári výraz vraha, no napodiv, ked som mu pozerala do tváre, nebola tam po hneve alebo zúrivosti ani stopa...
„Potrebujem s Vami hovoriť,“ zopakoval, a pohol sa smerom ku mne. „Ale nie tu, niekde, kde budeme sami, napríklad...“ akoby sa zamyslel. „Poďte,“ zavolal ma o pár sekúnd. Rýchlosťou, akou by som u neho nebola čakala, zbehol po točitých schodoch, a hnal sa úzkou chodbou niekam, kde som v živote nebola. Ja som nahodila šprint, a síce s žalúdkom v krku, no dobehla som ho, ked stál pred akýmisi masívnymi dverami.
„Tuto to bude dobre,“ povedal, ked ich otvoril. No, ked myslí, pomyslela som si a vošla som za ním do malej tmavej miestnosti. „Posaďte sa,“ povedal mi pokiaľ prútikom rozsvietil svetlá.
Poslúchla som ho, a sadla si. Z poťahu kresla vystúpil obláčik prachu. Dosť dlho ho nikto nepoužíval. On sa usadil oproti mne na stole. Chvíľku bolo ticho, pozerala som naň, no nemal sa k tomu, aby niečo povedal.
Potom sa nadýchol a prudko vstal. „Nemal by som vám v tomto síce pomáhať,“ začal, a pohyboval sa hore – dole po miestnosti, „no mám pocit, že obaja ste dosť rozumní na to, čo robíte, a ako to urobíte.“ Nemala som ani šajnu, o čom hovoril. Našťastie hneď pokračoval.
„No pamätajte si, ak to zistí Mec – gonagallová, vyhodí vás. Oboch.“ dodal dôrazne. „Ale už je to na vás. Rozumiete?“ Nie, nerozumiem, mala som chuť povedať, no radšej som sa zdržala. Koho by mala Mec – gonagallová vyhadzovať? A prečo? A vlastne, čo tým chcel Snape povedať?
Vtom sa však otvorili dvere. Obaja sme sa otočili. Snape sa pousmial a mňa skoro šlafil trak ( pardon) – trafil šľak. Séche. A sakra. V tej chvíli mi došlo, o čom